srší. Na svetové móla ju dostala aj cieľavedomosť a nebojácnosť. Lebo zbaliť si v 16-tich kufre a odletieť za prácou, si vyžaduje nielen odvahu, ale aj výdrž. Ostať vo veľkom svete bez rodiny a priateľov, tým všetkým si Simona prešla, no neľutuje. Dnes je úspešnou topmodelkou, fotí s najprestížnejšími fotografmi. V Košiciach sa predstavila na móle v rámci módnej prehliadky Beaty Rajskej. Na tú priletela spoločne s Andreou Verešovou.

S Andreou Verešovou ste kamarátky, no vraj máte málokedy čas sa porozprávať. Vyrozprávate sa v Košiciach dosýtosti?

- Keď sa s Andrejkou zídeme a máme čas, preklábosíme hodiny. Som rada, že sa konečne vidíme a celé dva dni určite využijeme na to, aby sme všetko prebrali.

Čo sú najvďačnejšie témy vašich debát?

- Vyriešime všetko od chlapov až po baby. (Smiech)

Máte kamarátky aj medzi inými modelkami?

- Je ich málo. Skôr sa kamarátim s ľuďmi, čo nemajú s modelingom nič spoločné. Ale napr. s Evou Herzigovou si často voláme, je to moja dobrá kamarátka. Pár ich mám v Paríži z čias, keď som tam žila. No mám rada modelky, ktoré sa vedia odpútať od práce a neriešia, s akými fotografmi fotili, za koľko... V našej brandži je však veľa takto ´postihnutých´ ľudí, takže som rada, keď si môžem vyraziť s normálnymi ľuďmi. Človek to potrebuje, aby mu z toho raz ´nehrablo´.

Modelka určite pozná nielen obdivné pohľady mužov, ale aj závisť žien...

- Všetkého je dosť. Sú aj chlapi, ktorí prskajú. Ale našťastie som sa skôr stretla s tým, že za mnou ľudia prišli a povedali mi niečo príjemné. No môj otec má zábavku - surfovať po internete. A tam píšu anonymy také veci, že citlivý človek by sa aj rozplakal. Rozmýšľam, ako môže byť v niekom toľká zloba a nenávisť... Ale v reáli sú ľudia ku mne milí. Internet nečítam. No s čím sa ešte stretávam je, že sa ma chlapi boja. Všetci sa ma pýtajú, aké to máš s chlapmi? To musí byť šialené, ako ťa balia... Ale mňa nebalí vôbec nikto. Naozaj nič, žiaden rad. Muži sa skôr pozerajú, ale boja sa ambicióznych žien. Doma chcú mať, nechcem sa nikoho dotknúť, ale takú ženušku.

Takže krása má aj odvrátenú tvár?

- Občas áno. Keď vás automaticky berú ako blbú. Nemusíte nič povedať a už ste v priehradke blbej blondíny. To mi troška vadí, pretože ja si robím úsudok o ľuďoch osobným kontaktom. A o mne si vytvárajú názor cez kraviny, čo píše bulvár. Ľudia väčšinou zo mňa majú hrozný strach. Myslia si, aká som nafúkaná, arogantná krava. Mnohí moji priatelia mi po istej dobe poznania povedali, bože ty si úplne fajn a my sme si mysleli... Vtedy sa zamýšľam, čo je príčinou toho, že ľudia okamžite bez toho, aby vás spoznali a dali vám šancu, hneď vás majú za blbú, nafúkanú hus. To mi vadí. Ale môže byť oveľa horšie... Mohla som sa narodiť s veľkým zadkom, poďobaným nosom, jazdiť v električke a nikdy nemať možnosť vycestovať do Paríža. Samozrejme, že si uvedomujem, že by som nikdy nedosiahla to, čo som dokázala, keby som nemala, ako sa hovorí, peknú tváričku. Ale k tomu potrebuje človek aj ambície, musí na sebe tvrdo pracovať.

Bola by pre vás tragédia, keby ste boli priemernou ženou v električke, s veľkým zadkom a plnými rukami nákupov?

- Nie. Keby som mala veľký zadok a poďobaný nos, aj tak by som sa snažila o niečo viac. Myslím, že sú aj ženy, ktoré nemajú fyzické prednosti a dokážu veľké veci. Poznám množstvo krásnych žien, čo otvoria pusu a sú pre mňa hnusné. A poznám mnoho takých, ktoré by som si možno ani nevšimla, ale majú takú charizmu, že sú pre mňa omnoho viac sexi ako niektorá supermodelka. Takže o tom to nie je. Ale nedokážem si predstaviť, že by som bola puťkou, pretože taká som povahovo nikdy nebola. Vždy som chcela niečo viac. A myslím si, že keď človek naozaj chce, tak to ide. Ale treba mať ambície. Poznám mnoho žien, ktoré nadávajú, že nemajú peniaze, dobrú prácu, ale nedokážu pre to nič urobiť. Sedia doma a boja sa niečo skúsiť, niekam ísť. A to ma veľmi rozčuľuje, pretože si myslím, že je možné všetko. Keď mám akýkoľvek miniproblém, snažím sa ho riešiť tak dlho, že tým unavím všetkých dookola. Nedokážem pripustiť, že niečo nejde.

Naozaj sa vám nestalo, že niečo nešlo?

- Ale iste, stalo sa. Ale nedala som sa tým vnútorne poraziť. Povedala som si, tak to malo byť, je to osud a šla som ďalej. Nedeptala som sa nejakou prehrou.

Pôsobíte veľmi sebaisto. Ničoho sa nebojíte?

- Je mnoho vecí, ktorých sa bojím. Ľudskej závisti, zlých ľudí. Bojím sa sklamania v láske. Je toho dosť. No nebojím sa ísť do sveta, pokojne by som sa nechala vystreliť na Mars. Baví ma spoznávať nové veci, experimentovať. Sme tu len raz, tak by bola škoda prežiť život pred televíziou. Ja sa na televíziu vôbec nedívam. Rovnako nečítam noviny, nezaujímam sa o politiku. Žijem si svoj život. Bořek mi vždy vravel, že ma obdivuje, lebo žijem vo vlastnom Disneylande. Lenže ja som to prestala sledovať, lebo keď som videla, aké strašné veci sa dejú vo svete, mala som starosti. Bála som sa nastúpiť do lietadla... Tak som jedného dňa televíziu vypla a hotovo. Je síce veľká, ale mám ju doma len ako dekoráciu.

Vravíte, že sa bojíte sklamania v láske. Minulý rok vám jedno takéto sklamanie uštedril. Rozišli ste sa s manželom Bořkom Slezáčkom.

- Sú veci, ktoré sa neriešia v médiách... Môžem riešiť svadbu, pretože je to radosť a o tú sa človek rád podelí, ale prečo by som sa mala baviť o tom, prečo sa rozvádzam? Strašne ma zraňuje, keď píšu o mojom manželovi, že zo mňa žije, že ma mal pre peniaze a je taký, či onaký. Aj keď sa s ním rozvádzam, je to pre mňa človek, voči ktorému mám úctu a vždy ho budem istým spôsobom milovať.

O svojom manželovi rozprávate veľmi pekne, no máte nového priateľa Alpa. Neporovnávate ich niekedy?

- Ani nie. Myslím, že by bolo veľkou chybou porovnávať partnerov. Keď sa už tak rozhodnete, treba začať znova. Človek chce mať po svojom boku partnera, s ktorým sa mu podarí vytvoriť harmonický vzťah, s ktorým si má čo povedať. Ale poznáte veľa ideálnych chlapov?

No...

- Už som si povedala, že budem žiť so ženou. (Smiech) Mám perfektnú kamarátku, s ktorou si skvelo rozumieme vo všetkom a navrhla som jej, či sa nechce rozviesť, že budeme spolu žiť. A ona, že celkom by do toho šla. (Smiech)

Váš priateľ študuje v Amerike, neraz ste niekoľko týždňov odlúčení. Ako to znášate?

- Viete, že to má niečo do seba? Aj keď ja veľmi neviem žiť bez partnera, nebaví ma to, musím povedať, že tentoraz si užívam i to, že mám na seba čas. Mám čas premýšľať o sebe, o tom, čo robím. Zatiaľ nepociťujem ťaživú depresiu. Mala som obavy, že to bude ťažšie, pretože som vždy šla zo vzťahu do vzťahu a nikdy som nebola sama.

V istom období sa u ženy vynára otázka detí a rodiny...

- Tiká mi to, tiká... Ale keď sa ma na to niekto opýta, vravím, fajn, že sa na to pýtate, ale ja som práve v rozvodovom konaní. Na deti to teda nevyzerá. No svojim kamarátkam ich závidím. Štyri moje najlepšie kamarátky porodili a nie je nič krajšie ako bábätká.

Vedeli by ste sa kvôli deťom zriecť mnohého zo života, ktorý teraz máte?

- Keď už bábätko budem mať, bude to najväčší rozmaznanec na svet. Ale nemyslím si, že sa mnohého budem musieť vzdať. Chcela by som aj s bábätkom cestovať po svete, túžila by som, aby dieťa hovorilo niekoľkými jazykmi... Možno sa tento môj názor potom zmení, ale teraz to vidím takto.

Pred rokmi vás lanárili do New Yorku. Dnes ste sa mohli na móle striedať napríklad s Naomi Campbel...

- Lenže ja som ten život prežila za chrbtom Evy Herzigovej. Sledovala som, ako žije a zistila som, že jej vôbec nezávidím. Nevymenila by som za to, čo mám. Nestálo mi to za totálny stres, žiaden osobný život. Je to neustále cestovanie. Nemáte čas si tie peniaze ani užiť. Povedala som si, že si radšej zvolím zlatú strednú cestu. Mnoho ľudí mi to vyčíta, ale neľutujem, lebo človek potrebuje čas na súkromie, pohladiť si dušu...

Čo vám dokáže pohladiť dušu?

- Láska a priatelia. To je pre mňa absolútne najdôležitejšie. Peniaze sú dobré, aby si za ne človek kúpil slobodu. Ale koľko ich potrebuje, aby bol šťastný? Poznám mnoho dievčat, ktoré majú zarobené viac ako ja, ale sú totálnymi otrokmi svojich peňazí. Nedokážu sa uvoľniť a paradoxne, čím viac zarábajú, tým menej utrácajú. Doslova ich počítajú. Proste im z tých peňazí ´preskočilo´. A to je najväčší smútok, keď z toho človek zblbne. A viem, že sa to dá veľmi ľahko. Ja toho toľko k šťastiu nepotrebujem. Stačí mi, keď si môžem kúpiť kabelku, ktorá sa mi páči, pozvať rodičov na dovolenku a nemusím rozmýšľať, či som minula veľa alebo málo. Viem, že to pre mnohých znie ako veľký luxus, ale skutočne nepotrebujem extrém. Žiadne súkromné lietadlo, každá dovolenka na jachte. S týmto všetkým som sa vďaka modelingu stretla. Zoznámila som sa s ľuďmi, ktorí boli veľmi bohatí a boli totálne nudní a život ich nebavil. Peniaze nie sú všetko.

Čo bolo pre vás najväčším zadosťučinením za prácu?

- Keď som videla more. Už ako malá som žobronila a nevedela som pochopiť, že naši na to nemajú peniaze. Až raz naši našetrili na zájazd do Bulharska, ale aj na ten sme nemohli ísť všetci, šla som len ja s mamou. Cestovali sme tri dni cez Rumunsko, ja som si to šialene užívala, mama šalela. Bola som neuveriteľne šťastná a až oveľa neskôr som si uvedomila, čo všetko boli naši schopní urobiť, aby som k tomu moru šla. Takže najväčšou satisfakciou pre mňa bolo, že som svojho otca, ktorý mal päťdesiatku, poslala k moru. Boli s mamou v Turecku a volal mi, ty Simona, človeče, sedím na pláži a predstav si, naozaj nedovidieť na druhý breh. Bol to úžasný pocit...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.