tovar po vnútorných aj tranzitných komunikáciách, kde boli často ozbíjaní zbojníkmi, ktorí ukrytí v lese vyčkávali príchod týchto kupeckých karaván.

Furmanstvo, povozníctvo bolo počas feudalizmu najprv služobné a od polovice 13. storočia aj zárobkové pre poddaných sedliakov a odvtedy sa ním zaoberali aj mešťania. Vo včasnom feudalizme osady, ktoré poskytovali vrchnosti povozy, sa volali Vozokany. V mestách vznikali vozárne pre prepriahanie koní a ich oddych, ako aj pre oddych furmanov. V 13. storočí poznáme ako povozníkov kráľovských poddaných v Moldave nad Bodvou a biskupských poddaných v mieste biskupských panstiev.

Ako zárobková činnosť sedliakov sa povozníctvo vyvíjalo zároveň s remeselníckou výrobou pre predaj na týždenných aj výročných trhoch v blízkych i vzdialenejších mestách, tiež v zahraničí. Preto sa od polovice 13. storočia povozníctvo napájalo na podnikateľskú činnosť mestských kupcov, neskoršie aj ťažiarov.

Čulá povoznícka činnosť, ktorej sa darilo, bola najmä na vnútorných komunikáciách Bratislava - Sereď -Nitra - banské mestá. Ďalej na trase Košice - Branisko - Spiš. Z tranzitných trás boli lukratívne Praha - Holíč - Ostrihom, ďalej Sriem - Košice - Krakov, ako aj Wroclav - Žilina - Košice. Cestná doprava aj keď na niektorých obchodných cestách bola drahšia, mala popri vodnej doprave výhodu a to v tom, že bola obojstranná, napr. do Poľska. Tam sa vyvážalo najmä víno a meď (od 13. do 17. stor.) a odtiaľ sa k nám dovážalo hlavne olovo a soľ, tiež flanderské súkna. Vodná doprava sa vyplácala pri ťažkých a pomerne lacných tovaroch. Náklady na ňu relatívne klesali s narastajúcou vzdialenosťou. Výhodné bolo napr. plavenie tovarov loďou po riekach Poprad a Dunajec. Tie tovary, ktorých doprava vodnou cestou bola lacnejšia, dovážali od kupcov povozníci, ktorých si títo najali, do riečnych prístavov a tam ich prekladali na lode.

Pôvodne sa do povozov zapriahali voly, pri horských prechodoch dvoj až štvorzáprah a povoznícke vozy boli prispôsobené prevážanému tovaru. Ťažké okované vozy boli určené na prevoz kovov - medi, železa, olova a na sudové víno a pivo, kryté priestranné vozy na prevoz súkna. Drobný alebo potravinársky tovar vozili v kramárskych vozoch. Postupne sa začali používa v ťažkej doprave kone (dovtedy boli iba v osobnej doprave), čo sa prejavilo v zrýchlení najmä diaľkovej dopravy na veľké vzdialenosti, až o 100 - 150 percent.

OBRANA PROTI ZBOJNÍKOM

V úvode sme spomenuli slová piesne: ...ide furman dolinou a zbojníci bučinou. Aby sa kupecké karavány (v ktorých za sebou išlo veľa vozov kvôli bezpečnosti tovaru i ľudí) vyhli mokrinám, zaplavovaným miestam, slabým dedinským mostom aj obťažovaniu feudálmi a ich poddanými, presunuli sa z nízko položeného miesta na výšinné cesty, čo bola výhodnejšia poloha proti prepadom zbojníkmi. Tieto výšinné cesty viedli zvyčajne po vrcholoch a horských hrebeňoch. Karavány sa však vyhýbali neprehľadným veľkým lesom, aby kupci neboli zaskočení zbojníkmi v sťažených podmienkach sebaobrany. Kvôli bezpečnosti uhorských, poľských aj tureckých kupcov sa vypaľovali lesy ako napr. v roku 1512 v okolí hradu Chust a všade tam, kde boli lesy v dosahu karpatských kupeckých ciest a hrozili prepady zbojníkmi, najímanými často aj feudálmi na ozbíjanie kupcov. Povozníci aj kupci boli ozbrojení a v časoch zvýšenej neistoty na verejných cestách si kupci priamo vyžiadali vopred od miest, kam smerovali ich povozy, vyslať im na ochranu ozbrojený sprievod. Neistota ciest bola výnimočne aj dôvodom k tomu, aby dal panovník kupcom súhlas nezachovávať predpísanú trasu.

Podľa prof. Halagu je dosvedčená existencia výšinných hradských ciest v dobe kráľa Ladislava od Košíc na sever. A to medzi panstvom Sokoľ a Hrabkov. "Stredný úsek tejto hradskej kdesi blízko vtakov Bystrej a Belej do Hornádu, mal totožnú trasu s cestou, po ktorej sa za dávna chodilo z Košíc do Krompách a k Spišskému hradu. Na začiatku 15. storočia považovali už túto cestu za "starú veľmi". Bolo ešte na nej badateľné klčovanie na mnohých miestach, ale bola už zarastená trávou" - píše prof. Halaga v publikácii Košice - Balt.

NOVÁ NÁPLŇ PRÁCE

Nakoľko sa povozníci vydávali na cestu v skupinách a mnohí sa bránili konkurencii povozníkov z iného okolia i plateniu vysokých mýt, usilovali sa o individuálne aj kolektívne výsady. Niekde sa združili v lokálnom cechu, hoci nešlo o výrobnú činnosť. Od konca 16. storočia erár zamedzoval dovoz poľskej soli a uprednostňoval jej rozvoz zo Solivaru pri Prešove. V poslednej štvrtine 16. storočia začalo s poklesom vývozu medi klesať aj povozníctvo zamerané na sliezsku a krakovskú oblasť. Po zatumarskom mieri r. 1711 za renovácie krajinských a krajových stredísk sa zvýšila účasť povozníctva v stavebníctve (kasárne, administratívne, hospodárske, priemyselné a cirkevné objekty). O prísun stavebného materiálu sa starali najmä slovenskí povozníci, ktorí odchádzali aj na 2-3 mesiace od rodín a z Dobrej zeme privážali obilie. Tam aj v Poľsku sa povolanie povozník označovalo synonymom 'Slovak'. Drevo na stavby vozili až do vybudovania železnice v r. 1873 povozníci, taktiež železnú rudu. Potom sa povozníctvo preorientovalo na nový druh ako sťahovanie, dovoz paliva, zvážanie repy do cukrovarov, vytvárali sa špeditérske služby a špeditéri zamestnávali kočišov a paholkov.

Všetky stolice mali vlastných povozníkov či furmanov. V Gemeri to boli betliarski a polomskí Busákovci, v Šarišskej stolici boli usilovní furmani v Kurime, Tulčíku, Drienove, Drienovskej Novej Vsi, v Lemešanoch, Bretejovciach. V Zemplínskej stolici, ako píše Ján Čaplovič: "Sú veľkí majstri vo furmanstve Sotáci, lebo chovajú kone. Rozvážajú tovar, víno a rôzne iné veci po Poľsku, do Ruska, Pruska, Sliezska, na Moravu i do Čiech a Rakúska. Mnohí sú celý rok na cestách a nechodia len tam, kam pôvodne mali dôjsť, ale usilujú sa preniknúť aj na iné miesta. Zriedka si sadne dospelý chlap na osedlaného koňa, to musia obstarať len chlapci, aby sa ťažné kone čím viac odbremenili. Preto sa obyčajne parobčekovia zavčasu učia jazdiť a oháňať kone, a tak sa čuduje svet, že často mávajú takí sopľoši, ktorí majú ešte mlieko či mledzivo na jazyku a sotva ich vidno v sedle, 6-8 koní. Furmani chodia vždy ako skupinka, avšak každý voz musí mať de regula jedného bieleho koňa, a to preto, aby furmani v noci mohli na paši svoje kone ľahšie nájsť.

V Tudomanyos gyűjtemény z r. 1823 sa dočítala o tom, že spišskí furmani sa delili na tri skupiny.

Prvá skupina dováža kupecký a žiadaný tovar z Viedne, z Pešti až Debrecína. Okrem toho vozia aj farbiarov, klobučníkov a iných remeselníkov so svojimi výrobkami na jarmok do Pešti, Debrecína a iných miest. Centrom týchto furmanov je Kežmarok a čo sa týka Židov Huncovce (Hunsdorf).

Druhá skupina býva okolo Starej Vsi a vozí hegyaljanske a miškovecké víno na Spiš a do Poľska.

Tretia skupina sa zaoberá okolo Smolníka baníctvom a rozváža drevené uhlie, rudu, meď a železo.

Všade sa píše, že Slováci sú rozumní a keď idú dole vrchom, zviažu na voze kolesá. Urobia to vždy zo strany nad strminou či priepasťou.

Slovenských furmanov všade chválili lebo sa dalo na nich spoľahnúť a nikdy nepoplietli tovar, ktorí viezli na vozoch od viacerých kupcov. Aj keď nevedeli písať ani čítať, zapamätali si stovky drobností, ktoré by iný musel mať napísané na dlhom zozname a ovládali kupecké znaky, ktorými bol označený prepravovaný tovar.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.