aj mne začala zdať detská úprimnosť a prostorekosť príliš naivná a nepochopiteľná. A niekedy až nebezpečná. Malému dieťaťu nerobí problém rozprávať o nechutných veciach pred rodinnými známymi či povedať milej starenke, že vyzerá ako strašiak do maku. Spomínam si ako kamarátka dostala riadne zaucho za to, že susede farbisto opísala ako ocko nadáva pri futbalových zápasoch. A ešte väčšie zaucho dostala, keď na ulici vykríkla: "Aha, idú cigáni!" Samozrejme, ona nevedela prečo sa to nepatrí povedať. Veď oni vedia, že nimi sú, my to vieme tiež, tak čo je na tom zlé? Aj ocko predsa nadával pred ňou, nebolo to žiadne tajomstvo.

Jednoduchá detská logika jej vravela, že hovoriť pravdu predsa nemôže byť zlé. Nemôže... No možno by sme tú pravdu mali zamlčať, ak má spôsobiť smútok, pocit krivdy alebo zahanbenie tomu druhému. A presne takto kalkuluje dospelý. V záujme zachovania si priateľských vzťahov či nerobenia si zbytočných problémov radšej niektoré témy tabuizuje. Napríklad svoj plat, vierovyznanie alebo negatívne vlastnosti, ktoré poznajú len jeho najbližší. Je to dobré alebo zlé? Neviem. No myslím si, že deti netreba hneď za všetko "zauškovať", lebo práve týmito prostorekými údivmi si uvedomujú rôznorodosť ľudí a spoznávajú svet. Skôr by sme im mali ísť príkladom, aby sme sa nemuseli báť, či na nás dieťa nenabonzuje niečo nevhodné. Môže sa totiž stať, že ak sa bude neustále urýchľovať dospievanie detí, budú sa prakticky už rodiť rozumné a chápavé. No to by zároveň znamenalo, že by nám už nemal ani kto povedať pravdu do očí...

Autor: Elenka

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.