vo Veľkej Británii lebku, ktorá spôsobila medzi paleontológmi senzáciu. Ukázalo sa, že to bol veľký podvod a že tento prípad objavenia lebky nášho najstaršieho predka patrí k najväčším vedeckým podvodom 20. storočia.
V decembri roku 1912 predstavil v Londýne odbornej verejnosti Charles Dawson, londýnsky advokát a amatérsky archeológ nález, objavený údajne pri oprave cesty neďaleko Piltdownu. Bol to úlomok lebky, čeľustná kosť a dva zuby. Odborník z Britského múzea vysvetlil, že čeľusť má charakteristické znaky opice a lebka sa morfologicky približuje modernému človeku. Obidve časti patrili tomu istému jedincovi, dve stoličky boli obrúsené spôsobom, typickým pre človeka. Vek tohto nálezu bol odhadnutý na 500 tisíc rokov a vedecký svet i laici boli nadšení týmto hmatateľným dôkazom evolučnej teórie a konečne objaveným chýbajúcim článkom medzi ľudoopmi a súčasným typom človeka.
Čoskoro sa objavili pochybnosti o pravosti nálezu, tie však rozptýlil Dawsonov nález druhej lebky v roku 1915 a okrem nej aj 37 pozostatkov, medzi nimi zubov slona a hrocha a primitívnych nástrojov z kremeňa. O rok na to Dawson zomrel na otravu krvi a na jeho počesť nazvali piltdownského človeka Eanthropus Dawsonii a uznal ho takmer celý vedecký svet.
Vyše 30 rokov sa nepochybovalo o pravosti piltdownského človeka. Pochybnosti vznikli v roku 1949, kedy objavil britský geológ Oakley novú metódu určovania veku kostí podľa obsahu fluóru. Čím viac ho kosť obsahuje, tým je staršia. Metódu vyskúšal na pozostatkoch z Piltdownu s prekvapujúcim výsledkom: lebka mala 0,1 percent fluóru, čeľusť a zuby iba 0,03 percenta, pričom každá časť bola z iného jedinca, čo bol evidentný podvod.
Presnejšie údaje priniesla o 20 rokov analýza rozpadu uhlíka, podľa ktorej lebka pochádzala z 19. storočia n. l. a čeľusť mala len asi sto rokov a patrila orangutanovi. Zuby slona pochádzali z Tuniska a hrocha z Malty. V roku 1953 Britské múzeum podvod verejne odhalilo, kto bol jeho pôvodcom, o tom sú iba domnienky. Dawson nebol pravdepodobne autorom podvodu, ale obeťou krutého žartu neprajníkov z vedeckých kruhov. Podozrivý z neho bol francúzsky teológ de Chardin a sir Arthur Conan Doyle, autor príbehov o Sherlockovi Holmesovi, čo sa však nikdy nepreukázalo.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
