hromadného odmietania pracovných povinností, keď zástupcovia ľudu stihli vyradiť zo schôdze dve tretiny predložených zákonov, sa im podarilo aj celkom príjemne prekvapiť: Jediným pozmeňovacím návrhom z pléna zrušili Úrad pre štátnu službu (ÚŠS).
Vec sa udiala naozaj nečakane, o čom svedčia mediálne ohlasy z minulého týždňa, ktoré vládny návrh v zmysle ukončenia činnosti ÚŠS pokladali - jednomyseľne - za úplne nepriechodný. Vzhľadom na menšinovosť koalície, samozrejme. A doterajšiu nevôľu opozície čo len diskutovať o takomto návrhu. Prvostupňovou senzáciou - na prvý pohľad - preto najmä je, že úrad zrušila vysoko nadústavná väčšina 101 poslancov, pričom proti bol len - Šimko. A nikto proti, zvyšok nehlasoval či šiel na kávu.
To nie je maličkosť, ale vážny argument do situácie, až Ivan Gašparovič dostane do rúk pero, aby konal svoju ústavnú povinnosť. Prezident a čestný predseda HZD by nemal ignorovať masívnu vôľu, čo by hrozilo, keby Smer, SF a ďalší jemu blízki hlasovali inak. Takže je dosť opodstatnená domnienka, že šéf ÚŠS Ľubomír Plai sa chystá na lobing do paláca zbytočne.
Dôvody opozičnej ústretovosti sú nad slnko jasné, resp. minimálne existujú vážne indície. Smer, HZDS a dokonca i SF sa už vidia pri vesle. A ÚŠS s rozsiahlymi právomocami pri nomináciách štátnych úradníkov by im len krv upíjal. Čistky by sa robili podstatne zložitejšie, keby Plai zostal. Odkedy existujú strany, chcú mať po rezortoch a úradoch vlastných a preverených ľudí, nie víťazov konkurzov, u ktorých jeden nevie, koho volili. Úrad, založený samotnou koalíciou údajne veľmi komplikoval životy ministrom, ktorí nemohli uvoľňovať zo služby a prepúšťať referentov, čo nevyhovovali z akýchkoľvek dôvodov. Pri každom prípade opakovali, že ten a ten je neschopný či inak nespoľahlivý, ale úrad bol hluchý a mal vlastnú procedúru - zo zákona. Aká bola pravda v jednotlivých kauzách, vedia len hviezdy. Napokon, každý úradník a každý výkon je vec subjektívneho posúdenia. Keď sa, najmä SDKÚ, javili komplikácie ako neznesiteľné, navrhli zrušenie toho, čo sami s veľkou slávou zavádzali ako "odpolitizovanie štátnej správy".
Čitateľ sa teraz môže oprávnene pýtať: A v čom teda spočíva to príjemné prekvapenie? Nezávislý úrad končí a partokracia (zrastanie strán so štátom, čo všetci tak kritizujeme) rozkvitne ešte viac, než sa už deje. No - veci sú podstatne zložitejšie. Stranícke nominácie v ortodoxnom význame pojmu sú naozaj nešťastie. Krivia politický systém tým, že znižujú jeho funkčnosť dosadzovaním ľudí, čo žiadnou inou kvalitu, ako správnou legitimáciou, nedisponujú. Na strane opačnej ale tiež stojí vážny princíp: Ako môže niesť minister (akýkoľvek nadriadený) plnú zodpovednosť za svoj rezort, ak sa cíti byť obklopený ľuďmi, s ktorými si spolupracovať jednoducho neželá?? Úradník môže vyhrať aj sto konkurzov, ale ak šéf k nemu nepociťuje subjektívnu dôveru, resp. dokonca pociťuje nedôveru, tak je jednoducho problém a nič na veci nemení, že je byrokratický génius. Áno, táto zásada sa politikmi účelovo zneužíva práve preto, aby zo štátnych peňazí zaopatrovali rodinu a straníkov. Ale čo s tým?? Máte alebo nemáte nárok ako šéf povedať, že toho a toho nechcem, ak mám niesť ja a len ja politickú zodpovednosť?? Napokon, volebné cykly a výmeny garnitúr s tzv. čistkami sú akousi garanciou, že zrastanie tej-ktorej strany so štátom je iba do času. V americkej politickej kultúre je úplne normálne, že Bush vyzametal všetko, čo prišlo s Clintonom.
Z verejných debát o pliage partokracie sa pritom vynecháva iná principiálna otázka: O čo lepšia ako partokracia je byrokracia, čiže - vláda úradníkov? Poradné a expertné tímy, ktoré si doviedli jednotliví ministri, by vedeli rozprávať dobrodružné príbehy o tom, ako dokáže nejaký referent, istý si svojou (temer) definitívou na stoličke, chránenou práve úradom typu ÚŠS, zmraziť či zabrzdiť nejaký materiál, ktorý sa mu - z akýchkoľvek dôvodov - nepáči. Napr., že volil opozičnú stranu, alebo sa mu len nechce veľa robiť, alebo je pod účinným protilobingom (to najčastejšie). A nepomôže ani výhražný prst ministra, úradník je krytý Úradom. Toto je regulárny problém, bežne sa vyskytujúci všade tam, kde stavili na "stabilitu" štátnej byrokracie. Úradníci, ktorí sa cítia pod penziou a nie sú pod tlakom, vytvárajú osobitnú triedu, ktorá čím dlhšie zohrieva svoje stoličky, tým tvrdšie háji vlastný záujem. Pričom tieto existencie vytvárajú vlastné siete a disponujú obrovskou mocou, o distribúcii ktorej nerozhodujú voľby, ale - konkurzy.
Partokracia je veľké zlo, ale obranou proti nej nie je budovanie a posilňovanie byrokratického aparátu. Preto je rozhodnutie parlamentu dobré, hoci v slovenskej demokracii sa môže opodstatnene vnímať ako sporné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
