osud tvrdo preskúšal. Ako mladému mu smrť vzala najlepšieho priateľa i kolegu Paľa Juráňa, pred takmer dvomi rokmi zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela žena. V najkritickejších chvíľach života, keď mal pocit, že jeho existencia na Slovensku je nemožná, ho však podržala nielen najbližšia rodina a priatelia, ale aj verejnosť. Aj preto dnes opäť stojí na javisku, hrá, moderuje a pripravuje nové cédečko.
Ak by sme súdili podľa toho, ako často vás vídať v médiách, povedali by sme, že máte tvorivú pauzu. Je to naozaj tak?
- Na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať, ale realita je iná. Polročnú pauzu som si dal po nepríjemných udalostiach v roku 2004. Vtedy som to potreboval. Bola to prestávka pracovná, ale hlavne ľudská. Potom som však opäť začal postupne pracovať a dnes toho robím dosť veľa. Na obrazovke nie som, pretože tam nechcem byť za každú cenu. Nerád by som to konkretizoval, aby to nevyzeralo ako vychvaľovanie, ale niekoľko ponúk na účinkovanie v reláciách, aj cyklických, som odmietol. Nepáčili sa mi... Radšej si počkám, kým prejde boom reality šou. Keď sa všetci osprchujú a oholia sa pod sprchou, potom snáď príde obdobie, keď sa vrátime k normálnej kabaretnej tvorbe. V tejto chvíli si myslím, že je menej viac.
Čomu sa teda v tomto období venujete?
- Hraniu v divadle, moderovaniu, spievaniu a plánovaniu ďalších veci. Pripravujem rozhlasový program s veľmi zaujímavými a netradičnými spolupracovníkmi i nové cédečko... Keďže sa momentálne venujem hlavne aktivitám, ktoré mi udržujú životný štandard, no vnútorne ma zmysluplne neposúvajú ďalej, veľmi intenzívne uvažujem, že nejaký program, ktorý si vyskúšame na javisku, či v rozhlase, ponúknem aj niektorej z televízií. Už by som však nerád bol vazalom jednej. Je síce pravda, že televízia, ktorú mám rád, nám so Stanom Radičom, Jarom Filipom, Mirom Nogom a Rasťom Piškom dala priestor v čase, keď nás z politických dôvodov vyhodili z STV, no ukázalo sa, že ani nadštandardná miera lojality k jednej televízii sa nevypláca.
Časy sa zmenili, humor vystriedala zábava, opustili nás vaši kolegovia a kamaráti. Ako sa vysporiadavate s touto realitou?
- Je mi z toho, samozrejme, veľmi smutno. A zisťujem jednu strašnú vec, s ktorou neviem, ako sa mám vysporiadať - odchádzajú dobrí, tvoriví, pozitívni, premýšľaví, inteligentní ľudia. A zomierajú mladí! Naproti tomu tu ostávajú takí, ktorí v sebe nesú nesmierne silný negatívny náboj. Z toho, prečo dobráci odchádzajú skôr, mám zmätok v duši. Možno je to preto, lebo sa nechcú nechať zlomiť tou negatívnou energiou, ktorá v našom okolí, bohužiaľ, je, a ktorú prinášajú aj médiá. Povedzme si pravdu, negatívna informácia predáva. A smrť najlepšie! Potom nejaká choroba, nemanželské dieťa, frajerka... Nikdy nie informácia, že sa niekomu darí, niečo zaujímavé vymyslel, či vyhral preteky... To je tá negatívna energia, ktorá je nakopená v celej spoločnosti a s ktorou majú pozitívne naladení ľudia asi problémy. Vysporiadavajú sa s ňou po svojom, potom sa v nich hromadí napätie a stres a ten ich v konečnom dôsledku zabije. Toto je, samozrejme, len moja laická úvaha nad tým...
Ako bojujete vy proti negatívnej energii?
- Nemám zaručený recept. Snažím sa to jednoducho neriešiť. Riešim iba zásadné problémy, ktoré sa ma bezprostredne týkajú. Nezaujíma ma, kto s kým chodí stojí, alebo leží, komu sa čo narodilo, či zomrelo... Riešim iba to, čo sa ma týka. Ostatné sa snažím pustiť jedným uchom dnu, druhým von. Všade okolo nás je veľa balastu a je len na nás, čo si z toho vyberieme.
Robíte niekomu bútľavú vŕbu?
- Snažím sa ju nerobiť. Určite tej druhej strane nepoviem, počuj starý, mňa to nezaujíma, choď to porozprávať do telefónnej búdky... Ale volím zlatú strednú cestu. Čiastočne si to vypočujem a keď vidím, že je ten človek do toho veľmi pohltený, snažím sa mu pomôcť nejakou radou. Ale nie som bútľavá vŕba.
A robí vám niekto bútľavú vŕbu? Pustíte si niekoho tak hlboko do súkromia?
- Teraz ste ma trošku nachytali... Nemám bútľavú vŕbu. Nechcem zaťažovať ľudí mojimi problémami. Problémy sú na to, aby sa riešili, aby sme sa k nim postavili čelom, aby sme sa rozhodli tak alebo onak. Aj keď je to niekedy ťažké a bolestivé. Myslím, že som sám sebe bútľavou vŕbou. Samozrejme, niektoré pocity alebo zážitky predebatujem s blízkymi - mojou ženou, dvoma, troma priateľmi. Ale skôr je to v polohe bežnej debaty "pri kávičke", nie že im zavolám a musíme sa stretnúť, lebo sa potrebujem porozprávať. Človek by mal byť natoľko, s prepáčením, osobnosť, že by si to mal vyriešiť sám.
Aj v najťažších chvíľach? Napríklad, keď vám zomrel najlepší kamarát Paľo Juráň, alebo keď ste mali tragickú dopravnú nehodu?
- Keď sa mi stanú veľmi vážne veci, zabarikádujem sa doma a chcem byť sám. Keď zomrel Paľo Juráň, boli sme oveľa mladší a vtedy som to riešil dosť zvláštne - odišiel som na tri dni k mojej mame do Trenčína. Tam som sa vyplakal, vyrozprával sa, a tak som sa z toho snažil dostať. Pri tejto tragickej nehode som sa zatvoril doma a komunikoval len s najbližšími. Potreboval som samotu. Lebo v prvých momentoch som mal nie pocit, že už nikdy nevýjdem na javisko, ale že už nikdy nevýjdem na ulicu. A to sú dosť vážne výbuchy v duši, ktoré si musí človek pretrpieť.
Rany osudu vraj človeka posúvajú. Súhlasíte s tým?
- Absolútne. Každá rana osudu by vám mala dať nejaké ponaučenie. Človek by si z nej mal niečo vydedukovať. Pri Paľovej smrti som pochopil, čo som dovtedy odmietal akceptovať - že náš život je jediný, jedinečný a konečný. Že sme pominuteľní. Do tých 29-tich rokov to šlo akosi pomimo mňa. To bola prvá vec, ktorá sa vo mne zrútila. Zistil som, že smrť sa týka tak dieťaťa ako dospelého, či starca... V prípade nehody ma posunulo všetko, čím som si musel aj ja prejsť. Človeku, ktorý to nezažil, sa to možno nezdá, ale aj vinník je vlastne obeť. Nespravil to totiž zámerne. Bol len v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. A musí sa s tým vysporiadavať. Ale pre mňa to bol istý lakmusový papierik, ako sa ku mne zachovajú priatelia, blízki i úplne cudzí ľudia. A bol som veľmi milo prekvapený, pretože tesne po tom, ako som prekonal prvú prekážku a zblížil som sa s pozostalými, začal som prekonávať druhú prekážku zbližovania sa s verejnosťou. Asi po piatich mesiacoch som prvýkrát vyšiel na javisko a mal som pocit, možno to bol len môj subjektívny, že mi ľudia tlieskali inak ako predtým. Srdečnejšie. Akoby mi chceli povedať, drž sa, nevzdávaj to, sme s tebou... Som nesmierne rád, že, ako sa hovorí, v krízových situáciách sa oddeľuje zrno od plevela a ukážu sa priatelia a nepriatelia a ja môžem povedať, že sa mi nikto neotočil chrbtom. Možno by som mohol cynicky poznamenať, s výnimkou pána Čarnogurského a Lipšica. Ale to je ich politický problém. Ten ja neriešim.
Napriek ranám i rankám osudu vám z pier nevymizol úsmev. Čomu za to vďačíte?
- Myslím, že je to niečo, s čím sa človek musí trošku narodiť. Čiastočne je to možno aj výchovou, prostredím, kamarátmi... Stále sa snažím vidieť život v pozitívnej polohe, dívať sa radšej dopredu ako dozadu. A, samozrejme, zmysel pre humor je do istej miery životná filozofia. To nie je o vtipoch, ale o tom, že niekto život berie s ľahkým nadhľadom, odstupom, recesiou. Uvedomujúc si pritom s plnou vážnosťou všetky veci, čo život prináša.
Je ale ten úsmev iný, ako keď ste mali dvadsať?
- Celkom iste. Už nie je taký bezstarostný, je uvážlivejší. Aj keď si myslím, že svojou povahou a postojom k životu som sa nezmenil.
Čo sú vaše životné radosti?
- Deti. Lebo čím som starší, tým viac mám pocit, že napriek všetkým veciam, čo som robil - filmom, cédečkám, televíznym reláciám a vystúpeniam, jediné, čo má reálny zmysel na tomto svete, sú deti. Preto sa teším, že sú zdravé a šikovné. A kedysi Ján Kostra napísal: každý deň stretnúť človeka... V tom je veľká filozofia. Dobíja ma energiou, keď cez deň stretnem aspoň jedného človeka, ktorý za to stál, obohatil ma a pri ktorom si uvedomím, že je tak isto "postihnutý" ako ja. Že vnímame svet rovnako a môžem sa rozprávať na akúkoľvek tému.
Mnoho mužov si určite myslí, že vašou životnou radosťou je aj pohybovať sa v blízkosti Missiek...
- Určite sa oveľa radšej pozriem na krásnu ženu, ako na škaredého chlapa, ale v mojom prípade to nie je žiadna úchylka. (Úsmev) Dievčatá, ktoré sa totiž uchádzajú o titul Miss, sú často maximálne 19-ročné. Ak má občas niektorá cez 20, už sa veľmi teším, že hádam aj pri disciplíne rozhovor bude vedieť niečo povedať. Ale beriem to naozaj s rezervou, lebo hoci sa ani zďaleka necítim byť v penzijnom veku, mám dcéru, ktorá má 23 rokov a bol by som nerád, aby ma niekde stretla so svojou spolužiačkou...
Čo pre vás znamená krásna žena?
- Je to celkové vyžarovanie jej osobnosti. Samozrejme, my muži sme od prírody takí a tomu sa netreba brániť, že je potrebné vizuálne zaujatie. Keď stretnem šarmantnú, pekne upravenú ženu, je to prvý predpoklad, aby som sa na ňu aspoň pozrel, či zbystril pozornosť. A keď tá dievčina prehovorí a to, čo povie, má hlavu a pätu, je to ideálna kombinácia, aby chlap stratil hlavu.
Myslíte si, že rozumiete ženám?
- Nie. A ani sa o to nepokúšam. To je presne, ako som hovoril - veci, ktoré si myslím, že nevyriešim, neriešim.
Mnohí vaši kolegovia prešli turbulentnými vzťahmi, vy už roky žijete s manželkou, herečkou Zuzanou Tlučkovou. Je trvalý vzťah šťastie od Boha, že si človek nájde vhodného partnera, alebo tvrdá drina?
- Kombinácia toho. V prvom rade musí, samozrejme, preskočiť iskra. Ale je pravda, že čas je veľmi neúprosný nielen v starnutí tela a ducha, ale aj v starnutí vzťahu. Láska a vzťah prechádzajú rôznymi podobami a je potrebné, aby po rokoch lásku kombinovali ďalšie vlastnosti ako tolerancia, úcta, trpezlivosť. To sú vlastnosti, ktoré musia tú primárnu búrlivú a vášnivú lásku doplniť, ba časom niekedy aj nahradiť. Existuje mnoho ľudových porekadiel, ale najvýstižnejšie pre vzťah je podľa mňa ´dvakrát meraj a raz rež´. Rozchod s partnerom by mal človek zvážiť z viacerých hľadísť. Lebo nie je zložité pohádať sa, rozísť, odsťahovať... Ale zvyčajne sú vo vzťahu ďalšie osoby, deti, ktoré s tým do istej miery nemajú nič spoločné a je teda asi dobré nájsť správny kompromis. No nikto, a ja už vôbec, nemá recept na šťastné manželstvo. Lebo sú manželstvá, ktoré sú šťastné len naoko a naopak ´nešťastnému´ manželstvu môžu vyhovovať turbulencie. Je to veľmi individuálne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
