používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
TELEFÓN
Potreba komunikácie na veľkú vzdialenosť priniesla popri rozvoji poštárstva snahu o zdokonalenie prenosu ľudského hlasu. Rýchle odovzdávanie informácií bolo dôležité najmä pre armádu. Spoľahliví kuriéri a dymové signály nestačili pokryť potrebu. Preto už Rimania zaviedli "volajúce hliadky" pozostávajúce s pravidelne rozostavených mužov so silnými hlasmi, ktorí dokričali správu až na druhý koniec bojového poľa. Veľmi rozšírené boli v Alpách a v Nemecku hlásne trúby.
Nedostatok straty súkromia pri takomto šírení informácií sa snažili odstrániť hlásne potrubia, fungujúce na princípe jednoduchých akustických telefónov. Jedny z prvých boli zavedené z vrátnice do majiteľovho bytu už v pompejských vilách. Okolo roku 1500 zaviedol Leonardo da Vinci vo veľkovojvodskom paláci v Miláne zvukový telefón, pozostávajúci zo zvukovodov z jednotlivých miestností do ústrednej, načúvacej komnaty. Rozsiahle zvukovodné zariadenia navrhol jezuita A. Kircher v spise Musorgia r. 1650. Zvláštnym druhom akustického telefónu bol tzv. "nitkový" z dvoch krabíc spojených niťou, alebo tenučkým drôtom. Jeho vynález si prisvojujú Číňania od 10. stor. V Európe sa o nitkovom telefónu zmieňuje tajomník londýnskej Kráľovskej spoločnosti vied r. 1667 R. Hook. Boli to však len hračky.
Riešenie diaľkového prenosu hovorenej reči sa skrývalo v elektrine. Pri pokusoch s ňou r. 1837 si všimol americký profesor fyziky Ch. G. Page, že vždy, keď náhle preruší, alebo obnoví spojenie s batériou a špirálou z medeného izolovaného drôtu, vloženou medzi póly podkovitého magnetu, vylúdi magnet tón. To už myšlienka telefónu začínala nadobúdať konkrétnejšiu podobu. Prvý veľmi primitívny telefón zostrojil okolo roku 1852 Talian Meucci. Pracoval na ňom tri roky a podarilo sa mu vyrobiť prijímač a vysielač pozostávajúci z medeného terčíka, ktorý bol uzavretý v kovovom lieviku a pripojený izolovane k elektrickému vedeniu. Pri telefonovaní sedeli obe telefonujúce osoby na sklenenej doske. Systém fungoval len na krátku vzdialenosť. Súbežne s Meuccim ponúkol Francúz Ch. Bourseul parížskej telegrafnej správe prístroj k elektrickému prenášaniu reči, pracujúci na princípe tenkej, pružnej kmitajúcej kovovej doštičky. Zostrojil pomerne dobrý vysielač, ale prijímač bol zlý. Oveľa ďalej pokročil nemecký učiteľ Philipp Reis, aj keď jeho prvé pokusy boli veľmi primitívne, s prevŕtanou zátkou, mechúrom a indukčnou cievkou, s nastrčenou ihlicou vsunutou do otvoru v husliach. Zdokonaliac toto zariadenie, predviedol Ph. Reis v októbri 1861 svoj telefón Fyzikálnemu spolku vo Frankfurte nad Mohanom. Prenášal ním tóny a zvuky na vzdialenosť asi sto metrov. Nezávisle na Reisovi a Bourseulovi pracoval na rovnakom probléme v roku 1853 nemecký lekár T. Clemens.
Jeden z Reisových telefónov sa dostal do rúk americkému učiteľovi na škole pre hluchonemých Alexandrovi Grahamovi Bellovi. Roku 1873 začal v Bostone pracovať na zdokonalení tohto prístroja spolu so svojím mechanikom Watsonom. V polovici roku 1875 skúšali jemne vykovanú blanu s pružinou rozkmitanou pred elektromagnetom. Pružina sa v prízemí, kde bol Watson, počas experimentu náhodne prichytila k magnetu. Watson ju chcel odtrhnúť, ale vzápätí vrazil do dverí Bell a celý vyjavený kričal: "Čo ste s tým robili?" Ukázalo sa, že Bell počul v napojenom prijímači zvuky, keď sa Watson pokúšal odtrhnúť pružinu od elektromagnetu. Prichytením pružiny sa totiž uzavrel elektrický okruh, vznikol prúd, ktorého intenzita sa pohybom Watsonovej pružiny menila a preniesla sa do prijímača v Bellovej pracovni, kde rozkmitala jeho pružinu pred membránou v tom istom takte. Princíp prenosu bol objavený. Začiatkom marca 1876 vkročil Alexander Graham Bell do budovy amerického patentného úradu a ohlásil vynález telefónu, prístroja, ktorý v osobitnom zariadení mení reč na elektrický signál, ten sa prenáša po drôte k inému zariadeniu, kde sa znova mení na reč. Mal šťastie. O dve hodiny neskôr vkročil do budovy patentného úradu Elisha Gray, profesor fyziky a takisto niesol telefón fungujúci na rovnakom princípe.
Na Bellovom telefóne sa ešte veľa pracovalo. Zdokonalil ho Edison pridaním odbočky k batérii, čím sa prúdové nárazy kmitajúcej pružiny zosilnili. Edison zlepšil tiež mikrofón použitím uhlíkových tyčiniek. Zdokonalil tak dovtedajšie magnetické mikrofóny vynálezcu gramofóna E. Berlinera Blakeho a už spomenutého Graya. Terajšie prepojenie slúchadla a mikrofónu je vynálezom Američana Baileya z roku 1878. Sprvu sa ale nepoužívalo a obe zariadenia boli oddelené. Preto si ich viacerí telefonujúci mýlili, kopali do búdky a od zúrivosti vytrhávali drôty zo steny. Dnes kopú nervóznejšie povahy do nábytku iba pri preberaní účtu za neraz zbytočne pretelefonované impulzy.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
