Nechcel peniaze. Chcel jedlo, lebo bol hladný...
Tak som sa zamyslel, že "ci pištoľ tak toto je už hardcore". A po tejto skúsenosti som začal ešte viac rozlišovať bezdomovcov na "bezdomovcov" a "bezdomovcov".
Keď idete po košickej Hlavnej, okrem miliardy holubov, momentálne vypnutej fontány a spievajúcich deciek s dedkom hrajúcim na gitare vám napadne isto iste ešte niekoľko ďalších obrazov. Ako prvé deti na Mlynskej predávajúce pohľadnice a "sieť" oných bezdomovcov žobrajúcich na rohu Mlynskej a Hlavnej alebo na Námestí osloboditeľov. A práve tu je rozdiel medzi "bezdomovcami" a "bezdomovcami".
Ja zo zásady nikdy bezdomovcom žiadne peniaze nedávam, ale vždy ich "taktne" odbijem frázou "Ďakujem, nie". Určite sú medzi nimi takí, ktorí tie peniaze potrebujú na jedlo, ale odmietam sa podieľať na ich cigaretách alebo alkohole. Avšak maximálny zabijak je, keď mu v preplnenom obchoďáku kúpite šalát a tri rožky, potom mu ho dáte a on sa na vás vyziape, že on chce peniaze a nie jedlo. Znie to síce možno príliš pritiahnuté za vlasy, ale stalo sa to už nejednému môjmu známemu a dokonca aj mne.
Chcem tým povedať len toľko, že vo všeobecnosti som dosť chápavý a sociálne cítiaci, ale peniaze im nedávam. Maximálne uznávam projekt časopisu Nota bene, pretože tu je ozaj vidieť, že ľudia, ktorí ho predávajú, sa snažia z problémov dostať a žiť aspoň ako tak na úrovni. A preto treba rozlišovať a nehádzať všetkých do jedného vreca.
Ale vrátim sa k nedeľnajšiemu zvoniacemu... Od susedov a od nás dostal vyše šesť natretých krajcov chleba, klobásy, ovocie, a boh vie čo ešte. Aby mal aspoň na pár dní. A až pri ňom som pochopil podstatu slova "bezdomovec". Bolo mi ho strašne ľúto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
