tri heslá francúzskej revolúcie - sloboda, rovnosť, bratstvo - neprestali nabúravať "večnú svätosť" feudálnych práv v mysliach národov. K dávnym sedliackym rebéliám pribudli i rebélie chudoby fabrickej, zvanej "proletári". Ba i rebélie nacionálne, usilujúce o štátnu jednotu ako Poliaci, Nemci, Taliani, Španieli atď. Jeden z veršovcov nášho kraja vystihol pomory Európy z pozície pána zemana takto: "Kdze oči podzvihnem, hore či do kuta, všadzi rebelia, vojna, balamuta. Tak ai nečudo, ani ne novina, ked tam rimsky ocec laje a preklina. Kraľoch zos krajiny dneś preč vyhaňaju. Pre svateho otca (zbaveného poddaných) almužnu žebraju. A totu nepravosc - či to cerpiš, Bože? Garibaldi s kraľom śe vezol na vóze!"
Cisárskou hlavou "Sv. aliancie" na smrť odsúdený a štát pápeža potierajúci rebel za "Mladú Italiu", Giuseppe Garibaldi, v kočiari s kráľom Sardínie! Povstalec-republikán kvôli spojeniu vlasti teraz rojalista! Jedna z realít novej doby, ktorú náš veršujúci feudálny pán nechápal...
Duch rebélií neobišiel ani najpočetnejšiu masu obyvateľov kraja, východoslovenské sedliactvo. Nešlo tu o napätie a rozbroj národný-rečový. Veď páni sa vyžívali v básnení jeho rečou. K rozbrojom viedla strata dôvery k zemepánom a ich prisluhovačom: zbohatlíkom árendátorom, úradníkom, inteligencii svetskej i duchovnej. Prečo tak nevyberavá nevera a nenávisť sedliakov voči všetkým, čo miesto sedliackej "biliny" či "hune" nosili šat "panský"? Prečo 50 rokov po zrušení nevoľníctva v celej monarchii ostalo vo vsl. sedliactve toľko nedôvery k feudálom? Veď nevera a odpor voči poriadkom feudálnych pánov sa tu valila r. 1831 práve tak spontánne ako za povstania r. 1630, keď sedliaci boli nevoľníkmi.
Klásť si také otázky mohol len kritik ekonomicko-sociálnych a stavovských nerovností feudalizmu. Autor "rozbrojov prośčavy" Čorba, kritizovať protiklady medzi výsadami feudálov a bezmocou poddaných nechcel ani nemohol. Sám pochádzal zo zemepanskej rodiny v Gerčeli (dnes Hrčel pri Trebišove). Ako farár malomesta (Hanušovce) mal zo vzbúrencov strach, kryl sa. Vyzdvihol, že je "aud Společnosti", t. j. že je údom panskej triedy šľachticov a inteligencie. Spoločnosť salónov s nevzdelanými sedliakmi nepočítala, volala ich pohŕdavo "prośčava". Čorbov predhovor v (nedôslednej) "staroslovenčine" má na mysli "maudre lidi" Spoločnosti aj pri výpočte Slovanov podľa vtedy oficiálne fungujúcich feudálnych krajov. Píše: "Gak se Slowan w gednu familii shani... že w každem spusobu w swe reči mluweni všem swym bratum wšudy gest k wyrozumeni. W Ewrope, w Azii premnohi Rusowe, susede Poľaci, Slezaci, Čechowe, Wendi, Morawčici, wšetci Ilyrčane w Uhrych rozloženi, tež i Podtatrane... w společnem shledani spolu se smluwagi..."
Po vyzdvihnutí imponujúcej rozlohy Slovanov, ako sa vedia bratsky dorozumieť. A. Čorba vyjadruje nádej, že "láskavo" pochopia "spolu jednu reč" vsl. žúp, ktorou "rozpravky" píše: "Nebudou se divit laskawi Slowane, že ga pišem tak gak mluwi Zemplinčane i Sariske, Spiske spolu gedne reči, gak se kdo rozprawky teto čte, presvedči. Od davna predkowe naši tak mluvili a my sme se rečit od nich naučili."
Slovo "rečit" si A. Čorba upravil z vsl. "rečovac". Obdôb má viac. Svedčia, že videl v materčine kraja súčasť biblickej "staroslovenčiny". Ba uznával i dávnosť jej pôsobenia na susedov Poliakov, Rusínov a Maďarov (a gim do gich reči tež slowa dawame), nielen, že "od nich mi si slowa do reči pojčame". Vzhľadom na 30-te roky 19. stor. predstavuje názor Čorbu pokrok. K nemu skôr dospeli lingvisti zahraniční než domáci.
Autor: O. R. HALAGA Dr.Sc.h.c.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
