pretlak, ktorý devalvuje hodnotu oznámení pre divákov či poslucháčov. I vnem občana, ktorý politiku denne nesleduje a neuvedomuje si zámery aktérov a ich poradcov, sa blíži k poznaniu, že väčšmi ako na konfrontáciu argumentov, z ktorých by mal mať úžitok prijímateľ, je kolotoč nastavený na bohapustú prezentáciu tvárí. Fakt je ten, že Slovensko, napriek malému počtu televízií a rozhlasov, je krajina s veľmi hustým výskytom žánru tzv. politickej publicistiky, čomu logicky zodpovedá i kvalita zvuku a obrazu. Myslené, samozrejme, nie v technickom slova zmysle.
Politická debata sama osebe, prirodzene, nie je nič zlé. Naopak. V prostredí "rodinných televízií", preťažených zábavnými i tzv. zábavnými formátmi, môže mať užitočnú funkciu udržiavať záujem o veci verejné. To nie je prežitok - ani náhodou. I keď je známa fráza, že čím menej sa občan zaoberá politikou, tým lepšie, keďže to fakticky znamená, že vláda "nevystrája". Slávny Lasicov výrok, že - voľne parafrázujúc - "čakám na deň, keď budú voľby, a ja si poviem, že nejdem, lebo ma nemusí zaujímať, či vyhrá ten alebo onen", znel na konci 90.-tych rokov, keď bol vyslovený, možno múdro. Dnes je ale naivný. Nie preto, že by hrozila nejaká ultra dramatická zmena, čo sugeruje SDKÚ, ak voľby vyhrá napr. Smer. Dôležitosť občianskeho záujmu o politiku nespočíva v rozdieloch medzi potenciálnymi víťazmi. To, či koalíciu zostaví SDKÚ, alebo Smer, celkom jedno nie je, ale bude to vždy iba - prípadná - zmena vlády, nie režimu. Niežeby neexistovalo podozrenie, že Fico chová nejaké skryté túžby. Revolučné zvraty sú ale objektívne nemožné.
Z tohto hľadiska je Lasica v poriadku i dnes. Dôvod, prečo je dôležitý záujem o politiku, sa posunul inde: Je to očividný proces "zakukľovania" sa politickej triedy do záujmového kartelu, ktorý sa prudko odcudzuje realite i voličom, teda zdroju vlastnej legitimity a moci. Občianska ľahostajnosť k stále frivolnejším spôsobom, akými politici nakladajú s vybranými daňami, ide ruka v ruke s trendom neustáleho zvyšovania objemu peňazí, čo pretekajú verejným sektorom. (Mikloš síce hovorí o znižovaní podielu vlády na HDP, je ale veľa dôvodov sa domnievať, že ide iba o krátkodobú výchylku.) Letargia ľudí, manifestačne vyjadrená napr. desať (či koľko presne) percentnou účasťou v druhom kole regionálnych volieb rozleptáva základnú látku demokratického zriadenia - zodpovednosť politika, strach z hodiny zúčtovania. Ak sa v politike rozmáhajú nešváry, korupcia a kradnutie, aj za bieleho dňa (odmeny!), tak na prvom mieste príčin stoja občianska apatia a ľahostajnosť. Len preto si dovolí nejaký šaško zo Starého mesta povedať, že "dajme si odmeny najvyššie, keď nás v Korzári tak či tak zjazdia" (voľná parafráza).
Rozhodujúce kvantum dôvodov, čo odpútavajú záujem ľudí, sa nachádza mimo politiky, resp. s ňou súvisí iba nepriamo. To je fakt, ktorý leží mimo tejto úvahy. Fakt ale tiež je, že pribúda signálov, akoby politika chcela ľudí trápiť a znechucovať ešte aj zámerne. A sme späť pri mediálnych slalomoch úzkej vrstvy "vyvolených". Porovnanie s Maďarskom, kde tiež idú voľby: Celá krajina s obrovským napätím očakáva 5. apríl, keď sa v dueli stretnú dvaja hlavní konkurenti - Gyurcsány a Orbán. Títo dvaja sa totiž (až na jednu výnimku, ktorú nezorganizovali médiá, ale premiér osobne) v mediálnom súboji ešte nikdy nestretli! Podobne čaká Taliansko na "mač" Berlusconi-Prodi. Rovnako to bolo v Nemecku, USA a kdekade...
V princípe nie je problém, ak sa lídri týždeň čo týždeň mediálne konfrontujú. Iný kraj, iný mrav - my tu máme akúsi federálnu tradíciu "Co týden dal". Problém začína tam, keď stranícki marketéri úroveň devalvujú k nule, lebo dôležitý nie je obsah, ale dojem. Politici nasadajú na vlak a výsledkom je - inflácia a degradácia politiky. Čiže únava diváka a falošne (kvázi) "prepolitizovaná" atmosféra, ktorá podprahovo podsúva, že "politiky je dosť". To je však ilúzia a nepravda, keďže tento programový formát sa iba tvári, že informuje a niečo rieši, jeho skutočnou funkciou je však promovať a prezentovať. Roly sa stierajú, dramaturgovia, moderátori, politici a ich štáby sú vlastne spojenci so spoločným cieľom - zachovať diskusnú reláciu, pretože všetkým vynáša. Politici majú zadarmo nenáročnú propagandu, akú by si na normálnych výjazdoch nenadrobili ani za mesiace, a mediálny proletariát istotu akože prestížnych flekov a výplat. V STV z vrecák všetkých koncesionárov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
