ich účastníci zabíjať svoj vzácny čas, sponzorovaný zo štedrých vrecák daňových poplatníkov. Štvrtkový večer a celý piatok, ktorý strávili spoločne v Bruseli, sa zapíše do dejín nielen tým, že nič nevyriešili, ale najmä - že navidomoči ani nechceli.

Dva dni pred summitom uverejnili v ústredných európskych denníkoch profesori London School of Economics Anthony Giddens a Paul Diamond článok, ktorý začína takto: "Európska únia čelí kríze historických rozmerov. Jej neblaho povestný sociálny model zlyháva voči trendom, ako globalizácia (...). Jedinou príčinou vetchej ekonomiky EÚ je pomalé tempo zmien". Názor to nie je pritom už zďaleka menšinový, ako bol ešte napr. pred štyrmi-piatimi rokmi. Okrem autora tohto textu, ktorému je blízky odjakživa, ho zdieľajú všetci normálni ekonómovia (okrem tých, čo sedia na SAV a prednášajú na ekonomických fakultách v SR). A čo na túto výzvu prezidenti a premiéri Európy v Bruseli?

Hlavný výsledok je, že "sa dohodli na nutnosti spoločnej energetickej politiky". Fajn. Hoci centralizácia je všeobecne princíp škodlivý, jednotné postupy v tejto oblasti by boli aj užitočné. Európska komisia by teda mala dostať zelenú pre tvorbu "konkrétnych projektov" - uvádzajú spravodajské výstupy zo summitu. Vtip je ale v tom, že napr. liberalizácia trhu s elektrinou je ako "projekt" stará viac ako desať rokov. Vnútroštátne legislatívy a lobing monopolov majú napriek tomu na svedomí, že cez hranice ide maximálne 10 percent biznisu s energiou. S priamymi dopadmi na ceny elektriny (ktorá je - cez paritu kúpnej sily - na Slovensku najdrahšia v Európe). To, čo prezentujú Dzurinda a spol. po návratoch domov ako "dohodu" či "pokrok", je skrátka - politická deklarácia. Tá nikoho nič nestojí, pretože všetky detaily sa nechávajú na komisiu. "Historické rozhodnutie", podľa predsedajúceho kancelára Schüssela, je to, že "EK bude musieť najmenej dvakrát ročne predložiť správu o stave zásobovania s energiou".

Áno, to je EÚ. Ale nech aspoň neblufujú, že sa "historicky dohodli", keď oči kole, ako všetko, čo by mohlo byť z integrácie ozaj užitočné, zúfalo nefunguje, hoci niektoré "dohody" už existujú - 50 rokov. Príklad? Iba pred čosi dvomi mesiacmi dokaličili v EP prelomovú smernicu EK o voľnom pohybe služieb. I naďalej teda pretrvá reštrikcia pohybu pracovnej sily, hoci táto sloboda stojí v zakladajúcich dokumentoch nie EÚ, ale Európskych spoločenstiev... Pravidlá pre energetiku, podobne ako pre trh práce, sú v kompetencii národných štátov, ktorých politické garnitúry - pravé či ľavé - sa zúfalo boja reforiem.

Všimnime si, na čom sa - zrejme - nedohodli. (Keby áno, trúbili by.) Rakúske predsedníctvo presadzovalo aj zvyšovanie podielu energií z obnoviteľných zdrojov. Dzurinda sondoval otázku "väčšieho využitia jadrových elektrární" (Bohunice - tretí a štvrtý blok!). A predsedajúcemu Schüsselovi odovzdal oficiálnu žiadosť o výnimku pre čerpanie zo štrukturálnych fondov aj pre Bratislavu (nespĺňa kritérium pod 75% priemeru HDP celej únie), lebo "viac ako 70 percent vedeckých kapacít na Slovensku je v Bratislave". Hahaha. To sú iba dva príklady z desiatok - každý lobuje za to "svoje". Koho tu zaujíma nejaká Európa?

Všimnime si tiež, čo takticky obišli, hoci s energetikou priamo súvisí. Taliansko sa chystalo otvoriť tému tzv. ekonomického nacionalizmu, keďže francúzska vláda robí neuveriteľné obštrukcie, aby zabránila vstupu - nám dobre známeho - Enelu do spoločnosti Suez. A poľská vláda bráni zubami-nechtami fúzii dvoch bánk, z ktorých je jedna talianska. No a čo? Darmo patrí aj voľný pohyb kapitálu medzi štyri konštitučné princípy únie, lídri zhodili tému národného obranárstva zo stola. Agenda je totiž kontraverzná - nedohodli by sa. Berlusconi síce mrmlal, ale len naoko. Vie, že rolovanie problémov pred sebou a ničnerobenie vyhovuje aj jemu. V EÚ vyhrávajú princípy a hodnoty len vtedy, keď rozhodnutie pohodu štátnikov nenaruší. Dohodli sa napr. na stanovisku k Bielorusku. A to hneď aj urobilo čestné kolečko všetkými svetovými agentúrami. Lukašenko nikomu neublíži (teda v EÚ). Ešteže nesedel pri stole...

Európski lídri, medzi nimi aj Dzurinda, Kukan a Mikloš, sa schádzajú, skonzumujú menu a tvária sa, že riešia problémy. Je to mediálna lož. Pohnúť s vecami by niektorí možno aj chceli, ale väčšina sa už zariadila na prežitie. Všetci vedia, pretože až takí hlúpi nie sú, o "kríze historických rozmerov", ktorú prorokujú nielen Giddens a Diamond. A nič nerobia. Len platy berú a dúfajú, že rany osudu skolia až nasledujúcu garnitúru.