zdravotníkov a títo ho zahádzali bielymi plášťami. Nech ich vraj daruje ukrajinským kolegom, až oni emigrujú za lepším. V špitáloch hrozí štrajk - údajne. Dokonca aj v Košiciach, kde síce "revolučné nálady" nevládnu (šéf KE-LOZ), ak bude ale štrajkovať väčšina LOZ (Lekárske odborové združenie), tak sa pridajú.
Fajn. Celkom dobrá filozofia. Väčšina má vždy pravdu - a ak sa mýli, tak pacient dačo vydrží. Lekári sú stav, ktorý si zaslúži úctu, pretože nakladá so statkom najvzácnejším - zdravím. Aj peniaze si zaslúži, samozrejme. Finančné ohodnotenie by pritom malo byť výrazne nadpriemerné, keďže náročnosť povolania a zodpovednosť sa kombinuje i so špecifickou odbornosťou, ktorú nestačí iba šesť rokov študovať, ale treba ju i celoživotne doplňovať. Potiaľ niet medzi nami sporu.
Existujú dva principiálne dôvody, prečo je doktorský príjem na Slovensku nízky nielen subjektívne (ulicami práve pochodujú nemeckí lekári, ktorých priemerný príjem - 85-tisíc eur ročne - je trojnásobkom národného priemeru), ale aj objektívne, teda cez pomer k priemernej mzde v štáte. Po prvé, doktorské mzdy sa vyplácajú z verejných zdrojov. Po druhé, väčšina je zamestnaná v ústavoch, ktoré nie sú obchodným spoločnosťami, ale štátno-verejno-neziskovo-inak hybridnými inštitúciami. Preto majú nielenže pocit, že zarábajú málo, ale tomu tak aj je.
Keďže peniaze nerastú na stromoch, zvýšiť platy lekárom znamená vziať zdroje odinakiaľ. Pokiaľ zostaneme v systéme, môže to byť napr. z balíka na lieky, na prístrojové vybavenie, a pod. Alebo na správu poisťovní či vozový park direktorov špitálov - tam sú ale "iba" milióny, nie miliardy. Ak ideme mimo systému, dá sa navrhnúť napríklad zvýšenie odvodov. Alebo rozpočtového deficitu, čo je to isté, len to zaplatí ďalšia generácia. Alebo môžeme skúsiť iné prerozdelenie výdavkov. Len treba povedať, komu sa vezme. Autor tohto textu by vedel z prsta asi desať oblastí, odkiaľ je nielen možné, ale žiaduce presunúť financie okamžite. Dzurinda je premiér, a nemôže nič, lebo keď povie Bugárovi, že 10 miliárd pôjde z "poľno" na "zdravo", utečie mu SMK z koalície. Nech povie Smer alebo Martináková, odkiaľ a komu.
Ak "expert" Škodler zo SF navrhuje, že "treba zvýšiť platby štátu", tak pokojne a poctivo treba dopovedať, že navrhuje zvýšiť dane alebo deficit. Presne tak sa majú k verejným financiám i požiadavky LOZ. Že v percente k HDP je v slovenskom systéme menej ako v ČR či Nemecku či inde, to vieme. Ale vieme aj to, že tam sú nespokojnosť a demonštrácie ešte silnejšie. V absolútnych hodnotách na zdravotníctvo teda pes zakopaný nie je. Slovenskí doktori majú fakt málo (teda oficiálne platy sú aj "bočné"), ale cez požiadavku zvýšenia prostriedkov cesta k spokojnosti ani k lepšiemu zdravotníctvu nevedie. Len k ďalšej špirále zadlžovania či zvyšovaniu odvodov, ktoré sú ale už dnes neúnosné (a predstavujú najväčšiu bariéru podnikania, teda ekonomického rastu, ktorý následne vytvára nové zdroje).
Nároky LOZ sú v takomto balení neopodstatnené a pokrytecké. Táto organizácia, podobne ako SLK, stojí od začiatku v opozícii k reforme zdravotníctva, ktorá aj vďaka ich postojom zastala na polceste. Vďaka nim preto, lebo podporovali a podporujú politickú opozíciu, ako aj strachopudov vo vládnej koalícii (KDH, SMK, čiastočne SDKÚ) v odpore proti dôslednej reforme. Keby existovala medzi poisťovňami reálna súťaž o pacienta, VšZP by si nedovolila diktovať zmluvy s ambulantnými lekármi, lebo by jej poistenci jednoducho ušli. Teraz nemajú prečo. Keby sa politici odvážili zúžiť objem nehradených ("zadarmo") výkonov, čo mala byť alfa a omega reformy, pacient by si síce priplatil dvakrát ročne 200 Sk napr. za chrípku, v systéme by sa však okamžite "objavili" ďalšie peniaze. Trebárs aj na zvýšenie platov. I tak by bolo doktorom málo, lebo to bude vždy, ale mali by viac ako teraz.
Lekári, resp. ich organizácie, však tieto kroky oponovali a politici, hlúpi a zbabelí, ich velebili (Smer, SF) a huckali proti Zajacovi, alebo im načúvali (koalícia). Lekári sa ako organizovaná záujmová skupina postavili proti reforme, pričom jednoducho nespočítali, čo je pre - väčšinu z nich - výhodné. A, čo je najdôležitejšie, zabudli na to, čo je výhodné pre pacienta. Stavili na istoty socializmu. Ten je však známy rovnosťou v nedostatku. Takže - nech sa nehnevajú. Netreba sa báť odštátnenia a politikom do tváre povedať, že ak je farmaceutický priemysel biznis, liečenie musí byť tiež. A ak sa všetci prestanú pretvarovať a klamať sa, že "zdravotníctvo nie je tovar", porastú aj platy. Nikdy nie do neba, ale aspoň po slamník na povale.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
