na pozdravy učiteľom je takpovediac šlabikárová ukážka, čo si nesmie verejný činiteľ dovoliť. Klasickejší odstrašujúci príklad nakladania s verejnými peniazmi, ktorý nemá byť príliš komplikovaný, aby bol ľuďom dostatočne zrozumiteľný, sa už nedá ani predstaviť. To sa môže stať len na Slovensku a len kandidátovi strany Nádej.
Základná vec, ktorá taký čas vŕta v hlave, je, že ako to jedného ministra mohlo vôbec napadnúť. On nevedel, že to je průser? Že to sa nesmie? Čo si myslel, že sa na to nepríde? Že z tisícok "oslovených" sa nenájde jeden, ktorý ho bonzne? Že nikomu nebude prekážať, že na štátnych peniazoch robí kampaň? Predsa každý jednoduchý človek, nieže minister, keď už ho ťahá, aby urobil niečo zlé, rozmýšľa o následkoch svojich skutkov. A keď vidí, že riziko, že ho odhalia, je privysoké, tak sa radšej stiahne. U ľudí, ktorí nakladajú s miliardovými rozpočtami, by sa čakala až úzkostlivá zodpovednosť. Niežeby sa im nechcelo defraudovať či kradnúť, to nikto netvrdí. Ale práve preto, lebo vedia, ako to chodí, keď už niečo vyvedú, by mali švindľovať iba sofistikovane a pozametať stopy. Tóth nie - on rozhádže 700-tisíc takpovediac z otvoreného okna a v priamom prenose.
Tóthove pozdravy učiteľom nie sú zďaleka najväčšie vyhodené peniaze nejakým ministrom. Stačí si naštudovať kontroly NKÚ. Viac ako suma je určujúci akosi manifestačný charakter - štát som ja (alebo tak nejako). Dzurinda ho musel odvolať a iné riešenie ani neexistovalo. Môžeme sa len veselo dohadovať, či by postupoval rovnako, keby to urobil napr. Mikloš. No - teda niečo v princípe podobné, lebo takej kraviny by sa Mikloš, samozrejme, nikdy nedopustil. (Proste nejaké nehospodárne nakladanie, ale stokrát skrytejšie.)
Tóth sadol premiérovi na lopatu v najlepšom čase. Dzurinda ho mal plné hrdlo a keby si mal zaželať situáciu, ako sa na ňom vyvŕšiť a zahrabať do zeme, lepšiu by si nevymyslel. Paradox je, že v sporoch najmä okolo divadla, ktoré rozdrbali premiéra, mal čistú pravdu - Tóth. Pred týždňom či dvomi víťazne mával záznamom z rokovania vlády, v ktorom explicitne stálo, že minister kultúry konal zákonne a správne, keď chcel pokračovať v predajoch, a mal na to aj súhlas premiéra. A klamal teda Dzurinda, ktorý ho verejne vydieral odvolaním, ak nezmení stanovisko... Vôbec nie mimochodom: Kvôli tejto idiotskej kauze, márnomyseľnosti a zadubenosti premiéra, ktorý nedomyslel všetky dôsledky, príde Slovensko o rádové násobky čiastky, ktorú prehajdákal Tóth... Ale tak to už v živote chodí - škody spôsobené hlúpymi politickými rozhodnutiami sa nestíhajú ani nevymáhajú.
Politické dôvody na stiahnutie Tótha pritom existovali aj bez záverečného akordu. Strana Nádej, ktorú reprezentuje ako číslo "29" na kandidátke, sa už asi mesiac štylizuje opozične voči vláde. Sú to najmä vyjadrenia k situácii v zdravotníctve, najmä otvorená podpora Nádeje nátlakovým akciám lekárov, ale aj slovné výpady Tótha voči premiérovi, aké si nemôže ako člen vlády dovoliť, nech už je vecná podstata ich sporov akákoľvek. Sedieť vo vláde a robiť opozičnú kampaň je nonsens. Videli sme na Slovensku i väčšie, ale keby premiér stiahol Tótha už dávnejšie, nič by sa namietať nedalo a navyše - ušetrilo by sa 700-tisíc z rozpočtu kultúry. Ako dotácia na jedno predstavenie SND by to azda aj stačilo... Hahahahaha.
Na druhej strane, stále nie je jasné, či na odvolanie nebol včera navrhnutý najlepší minister kultúry, akého táto krajina od prevratu mala. Tótha ctí už samotný fakt, že ako prvý - a bez politického krytia! - sa dokázal postaviť vplyvnej loby populárnych tvárí, ktorá pod pláštikom "boja o kultúru" bezohľadne presadzuje výhradne svoje ekonomické záujmy. Spôsob, akým si táto loby dokázala omotať pred voľbami okolo prsta premiéra, koalíciu i opozíciu, Tótha nezlomil, nedojal a ustúpil až po nátlaku. Iste, to bola vynikajúca príležitosť na demisiu so vztýčenou hlavou, nie s potupou ako teraz. Premeškal svoju hviezdnu chvíľu a osud ho strestal. Absurditu situácie dobre ilustruje, že sa do klávesnice tlačí aj formulácia, že Tótha by bola aj škoda, keby dačo z toho, čo zamýšľal, vedel aj politicky presadiť. Navrhoval napr. zrušenie nezmyselného centra pre dizajn, koncesionárskych poplatkov a dvojpercentného odvodu z autorských honorárov - všetko rozumné a užitočné veci, idúce proti záujmom mocných príživnickych loby navešaných na "kultúru". Tóth začal aj s reformou grantového systému.
Návrat Rudolfa Chmela na post, z ktorého ho v zuboch vyniesol Rusko, na tri mesiace, je zrejme ďalšie gesto Dzurindu "kultúrnej obci". Teraz už štrajkovať nebudú. Ani daňoví poplatníci nie. Len by mali vedieť, že aj za tri mesiace je odstupné päťmesačné a o nič viac pri tejto nominácii ani nejde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
