je inštitúcia richtárstva známa od včasného stredoveku. Bol volený komunitami a rozsah jeho právomocí v mestách upravovali právne normy, ktorými sa mestá riadili, v zemepánskych mestečkách a obciach ich určovali zemepáni. Za feudalizmu richtár reprezentoval komunitu voči iným orgánom štátnej správy alebo zemepánom. Za pomoci miestnych orgánov a funkcionárov riadil jej vnútorný život a rozhodoval o spoločnom hospodárení, mal súdnu právomoc, v niektorých mestách až po výkon hrdelného práva a rozhodoval v menších súkromnoprávnych a poriadkových veciach. Osobitné postavenie mali tzv. dediční richtári, šoltýsi, vo vinohradníckych lokalitách vinohradníci richtári - peregovia. V štátnom zákonodarstve bola inštitúcia richtárstva zakotvená v jednom bode tenziánskeho urábra z roku 1767 a neskôr v roku 1836 v zákone. Od roku 1850 boli na čele správy miest mešťania, v obciach naďalej richtári s tým rozdielom, že nemali súdnu právomoc a patrili do systému štátnej správy. Po vzniku ČSR pre funkciu hlavných predstaviteľov miest a miest so zriadeným magistrátom bol stanovený názov starosta, v obciach zostal názov richtár. Od roku 1938 na čele miest a obcí boli vládni komisári, po roku 1945 predsedovia mestských a miestnych národných výborov.
Popri tomto stručnom prehľade vývoja funkcie richtára môžeme jeho prácu a činnosť mestskej rady priblížiť na príklade prosperujúceho banského mesta Rožňava zo 16. storočia. Nebolo kráľovským, ale zemepánskym mestom. Panovník daroval v roku 1291 Rožňavu, ktorá bola jeho majetkom, ostrihomskému arcibiskupovi Ladomírovi za preukázané služby pri získaní trónu, územia a za veľké straty, ktoré utrpel hmotné aj finančné pri obrane kráľovských záujmov. Rožňava bola už v 13. storočí významnou vyvinutou obcou s vysoko ziskovým komplexom strieborných a medených baní. Ako zemepánske mestečko bolo závislé od arcibiskupa, ale zase opačne, získala od neho rôzne výsady. Z nich bola najvýznamnejšia tá, ktorá oslobodzovala jeho poddaných od platenia mýta na území celej krajiny. Po Ladomírovej smrti sa Rožňava stala definitívne na niekoľko storočí zemepánskym mestom ostrihomského arcibiskupstva, hoci v niektorých jej baniach sa ťažili drahé kovy pre panovníka.
Obyvatelia Rožňavy neboli iba baníci a ťažiari, ale aj poľnohospodári, remeselníci a hutníci. V 15. a 16. storočí tvorili remeselníci významnú vrstvu mestského obyvateľstva a boli zastúpení aj v mestskej samospráve. Na jej čele stál richtár, po ňom mal v mestskej rade aj v meste najvýznamnejšie postavenie banský majster. Tak, ako v iných banských mestách, aj v Rožňave bol akoby predstaveným miestnych baníkov, vystupoval ako najvyššia autorita v banských záležitostiach a v spolupráci s richtárom o nich aj rozhodoval.
Banský majster dozeral na prideľovanie baní, ich prevádzku, ťažbu, vyberal urburu a odvádzal ju arcibiskupovi cez jeho komoru - orgán, ktorý mal zriadený v Rožňave. Ak to vyžadovali okolnosti, bol aj sudcom v banských sporoch a prostredníctvom neho bolo možné odvolať sa k súdu Zväzu hornobanských miest do Gelnice. Mestská rada, pozostávajúca v 20. rokoch 16. storočia z 12 prísažných vykonávala správu mesta a v jej pôsobnosti bolo aj súdnictvo nad občanmi Rožňavy. Odvolávacou inštanciou pre nich bol arcibiskup. Pokiaľ ide o vzťah mesta k zemepánovi, teda k arcibiskupovi, v ňom malo mesto viac zástancu ako zemepána. Neodvádzali mu žiadne peniaze okrem pevne stanovenej cirkevnej dane a dvoch ustálených poplatkov, ani žiadne práce.
Richtár, ktorý svoju administratívu a súdnu právomoc vykonával spoločne s mestskou radou, bol volený na jeden rok 1. januára všetkými občanmi s mestským právom. Voľba sa začala skoro ráno a trvala do neskorých nočných hodín. Každý občan, ktorý volil, mal právo na nej prehovoriť, kritizovať aj chváliť predchádzajúceho richtára. Oproti iným mestám Rožňavčania nevolili dvakrát za sebou toho istého richtára (stalo sa to iba v prípade Hansa Morgenera v r. 1546 - 1547, že bol zvolený dvakrát za sebou), ale každý rok iného. Zvyčajne býval druhýkrát zvolený ten istý najmenej po štyroch a viacerých rokoch. Častejšie zvolenie sa vyskytovalo od konca 17. storočia, kedy bol gašpar Posgay zvolený osemkrát za sebou a potom nepretržite. Richtár dostával v roku 1711 ročný plat sto toliarov a tri sudy vína.
Z Dejín Rožňavy, ktoré zostavil Dr. Ladislav Tajták, sa donedávna o niektorých zvláštnostiach, ako napr. to, že počas celého 16. storočia boli richtármi takmer výlučne Nemci, v 17. storočí sa striedajú s Maďarmi, že v roku 1636 sa vyskytol richtár - samozvanec Michal Zeötsch, ktorý "sa sám urobil richtárom", ako aj to, že kým mesto nemalo pisára, richtár viedol mestské knihy aj všetku mestskú agendu a sám robil aj ročné vyúčtovanie, nevedelo.
Voľba mestskej rady sa konala každý rok do 15. januára po voľbe richtára. Schádzala sa podľa potreby okrem dvoch slávnostných zasadaní a to 24. apríla na Juraja a 29. septembra na Michala. Končili sa hostinou, tak, ako aj každá voľba richtára. Na týchto zasadaniach sa okrem prečítania mestských štatútov prijímali noví mešťania, schvaľovali opatrenia na zachovanie verejného poriadku, dobrých mravov a počestnosti a rôzne dôležité opatrenia pre život mesta. Občania si dávali obnovovať alebo uzatvoriť staré záväzky a pohľadávky, zverejňovali sa mená dlžníkov, kontrolovalo sa splácanie dlho, robili sa protestácie.
Treba povedať, že medzi najvýznamnejšie práva mestskej rady patrila právomoc schvaľovať mestské štatúty, čím schvaľovali mestské zákony, záväzné pre občanov mesta, podľa ktorých ich potom aj súdila. Pred mestskou radou sa uzatvárali kúpno-predajné a dedičské zmluvy, potvrdzovalo vyrovnanie pohľadávok a dlhov, určovali sa termíny na ich vyrovnanie, čo sa zapisovalo do mestskej knihy. O výsledkoch informovala na spomínaných zasadnutiach. Ako sa píše v Dejinách Rožňavy, na zasadnutí 16. apríla 1692 prijali opatrenia na zamedzenie rúhania sa a chodenia mládeže po nociach, o povinnosti tovarišov a čeľade chodiť po uliciach po deviatej večer iba s lampášom, o treste obesením pre toho, kto úmyselne a zo zloby zapáli les a spácha ďalšie podobné činy.
Z niektorých kurióznych prípadov, súdených mestskou radou, uvádzame tieto: priestupok proti mravnosti, ak sa manželom narodilo dieťa pred uplynutím 9 mesiacov. Za to, že Ďurkovi Dudaľovi a Kate Pusztaiovej sa narodilo dieťa 3 týždne po svadbe, boli obaja odsúdení do klady pred horným kostolom po tri nedele po sebe. V roku 1612 potrestali kováčskych tovarišov za to, že na Nový rok boli tancovať v obci Nadabula a doniesli si tam víno z Betliara, viacerých za pitie vína z Rudnej a nie z Rožňavy, tiež za to, že namiesto zvonenia na malom zvone zvonili na veľkom, takže občania sa zľakli, že mestu hrozí nešťastie. Priestupky mileneckých dvojíc proti mravnosti trestali tak, že ich zosobášili hanebne so slameným vencom na hlave a potom navždy vyhnali z mesta. Ako príklad činnosti cirkevného súdu je prípad 13-ročnej Alžbety Grünblattovej, ktorá zrušila zasnúbenie s richtárskym synom. Za toto bola odsúdená. Na odprosenie richtára a jeho rodiny na náhradu výdavkov, ktoré richtár vynaložiť na zásnuby, na zákaz sedem rokov sa vydať a chodiť na tanečné zábavy a odsúdili ju aj na státie v kostole na určenom mieste, aby si ju každý všimol.
Právo si vytvárala Rožňava podľa svojich štatútov, ktoré boli vlastne zbierkou právnych a policajných predpisov so sankciami. Na peňažné a telesné tresty boli odsúdení za potulovanie sa, nočné hulákanie, čapovanie piva, vína a hranie karát počas bohoslužieb, za prostitúciu, výrobu sladu z pšenice, držanie nadmerného počtu prasiat mlynármi, žiadanie o drevo na hrade Krásna Hôrka, ubytovanie valachov v pastierni, priadky, držanie kôz a oviec, prekročenie limitovaných cien, predaj pod cenu.
Mesto malo slávnostný spôsob súdnictva na Juraja a Michala a súdne dni boli podľa potreby jeden až šesťkrát mesačne. Od januára roku 1700 zasadala mestská rada dvakrát týždenne, v pondelok a vo štvrtok a vtedy rozhodovala aj o súdnych záležitostiach. Súdnu právomoc však začal obmedzovať arcibiskup a od roku 1658 mala mestská rada právo súdiť iba tie spory, ktorých hodnota nepresiahla dvadsať zlatých. Nad túto sumu, ako aj konfiškácie majetku a úmrtia bez závetu súdil arcibiskup.
Postupom času sa začala vytrácať aj pri voľbách členov mestskej rady demokracia, keď sa nimi stávajú bohatí mešťania, ich príbuzní a príbuzní ich príbuzných a stále sa v nej striedalo 20 - 30 rodín.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
