do zápasu s plným nasadením. Nepremenili sme šance. Súper potrestal naše chyby. Dôslednejšie vykrývame stredné pásmo. Nedovolíme súperovi rozvinúť jeho akcie. Nesmieme sa nechať vylučovať. Musíme dať aspoň o jeden gól viac. Snažili sme sa rozhodnúť už v prvej tretine." To sa opakovalo počas 100 pozápasových tlačoviek. Na stoprvej zaznelo: "Zavolajte lekára, skolaboval novinár."

Preložili ma na spravodajstvo. Zaviedol som si zošit čitateľských tipov a pochvaľoval si rozmanitosť tém. Napísal skvelý článok o mrznúcich dôchodcoch, ktorým vykurujú o dva stupne menej. Posunul som ho ad absurdum, deduškovia a babičky krepčili nad ohníkom uprostred chodby a zaháňali chlad fľašou betehy. Nerozčúlil som však zodpovedných za zimu, ale tých, čo ma pozvali. Vraj nepijú a netancujú nad vatrou. Zato šéfredaktor sa roztancoval, ani čoby vatru zvrchovanosti preskakoval. A zobral mi prémie.

Zapáčilo sa mi preto celkom pochopiteľne vyššie miesto. Zástupca šéfredaktora nemusí chodiť po teréne, sedí si v teple (dostatočne) vykúrenej kancelárie a čaká, čo mu snaživí redaktori donesú. Mudruje, poučuje, vracia materiály, chodí pyšne a za nič nezodpovedá. Zvýšia mu plat a on navrhuje skrátenie prémií. Jediným háčikom je šéf nad vami - ak je ujo, a to je vždy, ťažko sa pod ním pracuje. Furt má pravdu. Čo je na hovno.

Preto je logické, že človeka to akosi prirodzene ťahá vyššie. Šéfredaktor už neslúži, chodí pyšne po redakcii, mudruje, rozdáva úlohy, poučuje, karhá, občas pochváli, vždy pôsobí dôležito, rozdeľuje odmeny, vyrubuje pokuty. Bez neho by sa redakcia rozpadla. Furt má pravdu. Čo je super. Jedinou chybičkou krásy je zodpovednosť za to, čo vyjde, avšak vynahradia mu to odmeny zo zisku. Ak nejaký je.

Človek sa preto celkom logicky obzerá po lepších flekoch. Pri poslednej návšteve člena dozornej rady ma zaujalo jeho zanietenie. To je ono! Cestovať po Európe a kontrolovať redakcie. To by som chcel! Prišiel by som, pozbieral papiere, poprezeral si ich. Porozprával o rentabilite obratu, spýtal sa na príčiny poklesu predaja, pochválil nárast zisku, vyzvedel ďalšie plány, poradil nápady odinakiaľ, naobedoval sa a odišiel. A bol zodpovedný iba akcionárom (teda aj sebe). A tie peniaze už musia byť slušné, za toľkú zodpovednosť a tak málo práce.

Hm, teraz rozmýšľam, či nie je najlepšie byť hlavným akcionárom. Delegoval by som členov dozornej rady, mudroval, poučoval, vyžadoval, rozdeľoval, rozdával úlohy a kontroloval. Usporadúval konferencie a rokoval s dôležitými ľuďmi. Áno, to by bolo najlepšie.

Ale kde na to vziať?

Autor: Peter B. DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.