žije takmer všetko, na čo si človek dokáže spomenúť. Najúžasnejšie je, keď sa chodiace, hovoriace, smejúce sa a plačúce bábiky spolu s množstvom záhadných, starožitných vecí dostanú priamo do rozprávky, kde sa dajú ohmatať. Pred malým divákom sa na ceste poznania náhle dokorán otvoria dvere bábkového divadla.
Na malej scéne, vyzdobenej pestrofarebnými papierovými rekvizitami, sa v mäkkom svetle reflektorov odohráva neľútostný boj. Dvaja drevení vojaci v ozajstnom kovovom brnení s mečmi spolu zápasia. Jednému z nich zrazu odpadne ruka. V sále je ticho. Nik z divákov ani nedýcha. Takýto zápas sa im páči. Je to ako naozaj. Páči sa im aj princ, ktorý dostal od bosoráka facku a ostal nakrivo. Páči sa im smutná princezná s nápadne po plači ovísajúcou hlavou a napokon sa im páči tiež škaredá, zlá bosorka, neustále cvakajúca zubami, s kľučkou od mlynčeka namiesto nosa. V bábkovom divadle je to už raz tak. Nič nie je nemožné a všetko sa páči.
Iba zadumaný, bradatý muž, pozorne sledujúci scénu spoza kulís, nie je spokojný. Pozná dej a vie, že ruka vojaka nemala odpadnúť, že princ po údere nemal byť ohnutý, že princezninej smutná hlava sa musí radostne zdvihnúť a že bosorkine zuby majú cvakať, len keď začne rozprávať. Cez prestávku to bude musieť všetko rýchlo opraviť. Inak by sa hra nemohla dokončiť, zlá bosorka by vyhrala, smutná princezná by bola ešte smutnejšia a pekný princ by ostal krivý. Vie to aj preto, lebo bábky vyrobil.
Umelecký rezbár a vedúci dielní Bábkového Divadla Košice, Milo Jaroš, muž, ktorý sa ako vraví "okrem vojenčiny nikdy neholil" a bradu si nosil od detstva v hlave, dospieval na potulkách lesom, všímal si štruktúru stromov, stružlikal, až do bábkarstva dorástol. Inak ani nemohol. Lásku k drevu mal geneticky zakódovanú v rodine. K rezbárstvu ho viedol jeho dedo a otec. Pri nich sa učil vyrezávať prvé neumelé výtvory, neskôr figúry. Dnes je dôstojným nástupcom nespočetnej skupiny umelecky kvalitných rezbárov a výrobcov bábok, pôsobiacich v Bábkovom Divadle Košice od jeho vzniku v roku 1959. Výtvarné spracovanie bolo vždy najviac hodnotené v recenziách hier tohto divadla.
"Do bábkového divadla som prišiel pracovať roku 1992 ako absolútny samouk," spomína M. Jaroš. "Už desať rokov predtým som mal záujem o túto prácu. Pomáhal mi môj priateľ z detstva, bábkar S. Synicin, ktorý ma na začiatku pôsobenia zasvätil do tajov remesla. On preberal žezlo po vynikajúcom košickom výrobcovi bábok T. Ploskom. Ja som bol vlastne jediný zo série vysoko kvalifikovaných výrobcov bábok, ktorý sem nastúpil do zamestnania bez odborného školského vzdelania. Vtedy vrcholila zlatá éra košického Bábkového Divadla. Boli sme plne sebestační, mali sme vlastných výtvarníkov, režisérov, viacerých rezbárov a krajčírky. Dnes z tohto obdobia ostali už iba ocenenia a bábky. Občas k nim pridám aj vlastné."
Skutočná bábka hrajúca v divadle sa rodí v predstave autora scenára, výtvarníka a režiséra. Hlavné slovo má výtvarník. Ten navrhne scénu, určí podobu a druh bábky. Až keď sú výtvarné návrhy hotové a schváli ich režisér, ozve sa na výrobnú poradu rezbár. Definitívny vzhľad bábky však ešte stále nie je hotový. Musí sa vybrať najvhodnejší materiál, látka, prepočítať veľkosť a váha, zvoliť typ konštrukcie pre ovládanie figuríny. Napokon sa schváli rozpočet. Potom sa už môže nakupovať materiál a začne sa výroba. Tá trvá zhruba dva mesiace. Posledné úpravy sa robia počas skúšok do premiéry.
Najjednoduchšie bábky sú "maňušky", známe naťahovacie handrové postavičky na ruky. Tie zvládne aj šikovný krajčír. "Manekýni" sú už ťažší. Majú celotelovú podobu a sú ručne ovládaní neraz viacerými bábkohercami. Časté uplatnenie nájdu i "javajky", postavičky s vypracovanou tvárou a rukami, ovládané zospodu na tyči. Medzi najkrajšie a umelecky najprepracovanejšie patria "marionety" s vypracovanou typovou charakteristikou tváre, kompletným plným trupom a drátmi. Dokážu všetko. Sú plne funkčné, hýbu hlavou, rukami a nohami, otvárajú ústa, prevracajú oči, majú svoju typickú s nikým iným nezameniteľnú charakterovú podobu a oblečenie. Najdôležitejšia je tvár. Podľa postavy, ktorú stvárňujú, musí byť dobrá alebo zlá, falošná, hlúpa, pekná, či škaredá. To preto, lebo bábkové divadlo je veľmi vizuálne a názorné a deti reagujú spontánne. K marionetám sa v podobnom štýle pridávajú aj figúrky zvierat. Ich konštrukcie sú zvyčajne náročnejšie ako u postavičiek ľudí. Nestačia štyri základné ovládacie body. Od princa z rozprávky predsa nikto nebude žiadať, aby krútil chvostom, utekal po zemi a kýval dlhým krkom.
"Prvá samostatná bábka, ktorú som vyrobil, bola postava dvorného maliara pre hru Princ nosáč," hovorí M. Jaroš. "Vyhotovil som ju ešte v tandeme so Synicinom. On mal na starosti ostatné. Dohromady to bolo osem celodrevených marionet. Podarila sa mi dobre, len hlava bola o čosi menšia, ako si želal výtvarník a tak som musel vyrobiť ďalšiu. Tá sadla na mieru. Potom mi už šla výroba bábok hladko jedna za druhou. Najväčšia, ktorú som zhotovil, bola vysoká 2,5 metra. Bol to manekýn Herodes z biblickej hry Jezuliatko. Iba kašírovaná hlava s veľkou klapačkou mala 70 cm. Zo všetkého najradšej však robím tváre. Vyrezávam ich z dreva a dávam im podobu ľudí, ktorých občas stretnem na ulici."
Druhá najväčšia vášeň M. Jaroša pri výrobe bábok, je zháňanie doplnkov a materiálu. V tejto oblasti sa fantázii medze naozaj nekladú. Čím originálnejšie nápady má výtvarník, tým unikátnejšie kúsky mu donáša košický bábkar zo skládky kovového odpadu, z burzy starožitností a niekedy aj z ulice od kontajnera na smeti. Použiť sa dá všetko. Vyradené sitko na múku a vareška na hlavu, deravý hrniec ako klobúk, zásuvka z kredenca vhodná na cvakajúce a rozprávajúce ústa odporného strigôňa. Na doplnky sa používajú zo zásady iba staré veci. Ak sú aj novšie, musia sa dodatočne patinovať. Niektoré bábky preto pripomínajú zbierku nepotrebných starožitností. Na hlavu a ruky sa ale používa to najkvalitnejšie, dobre dozreté lipové drevo. Jaroš kvôli nemu chodí osobne na pílu a vyberá si do zásoby pekné, hladké, z vnútra rovnomerne husté polienka. Hotová bábka i s doplnkami je potom nenahraditeľný unikát a nedá sa ani rozobrať. Možno ju len rozbiť, spáliť, alebo ak sa poškodí opraviť. Nie náhodou sa tak veľmi ponáša na človeka.
Každá bábka sa podobne ako ľudia musí obliecť. Inak by ilúzia živej rozprávky nebola verná. Niektoré si šaty počas hry dokonca vyzlečú, napríklad Nahý kráľ. Nič dokonalejšie sa nedá vymyslieť. A nie len to. Na scéne sa občas vynorí manekýn s vlniacimi sa končatinami, dlhý záludne syčiaci had, chobotnica alebo záhadná smutná príšerka s ovísajúcimi pruhovanými ušami. Málokto vie, že na takto sa pohybujúce figúrky sa môžu použiť i obyčajné ponožky.
Doplnenie holej bábky ozdobnými dekoráciami, jej obliekanie, prezliekanie a kozmetickú úpravu má na starosti Viera Šebejová, umelecká maliarka, krajčírka a vlásenkárka v jednej osobe. Na rozdiel od rezbára M. Jaroša sa k tejto práci dostala do Bábkového Divadla vybavená primeraným školským vzdelaním. Je absolventkou ŠUPS v Košiciach, odbor grafika.
"Keď som r. 1985 nastúpila do zamestnania," hovorí, "pracovalo nás pri šití viac ľudí. Nešijem však iba šaty pre bábky, ale vyrezávam aj hlavy z molitanu, PVC, obaľujem ich plátnom a maľujem. Už na škole som robila návrhy na bábiky vystrihované z papiera a kartónu. Preto ma ani zložitejšia výroba čertov a plyšových zvieratiek zošívaných z rozmanitých kúskov plátna s vypchávkou nezaskočila. Hneď v prvej hre, ktorú som robila, volala sa Puk, vystupovalo množstvo takto zhotovených morských živočíchov. Potom už prišla veľká síria úspešných predstavení za éry Uličianskeho, Čisárika a Fišera - Šťastný princ, Krajina zázračno, Janko Pipora a iné, s ktorými sme dosiahli veľa ocenení. Svoje bábky som mala aj na výstave."
Všetky úžasné bábkarské výtvory na javisku, však nemusia vždy fungovať, nech sa technológ scény P. Kažimír a bábkoherci snažia, ako chcú. Takmer pri každom predstavení sa totiž vyskytnú nepredvídané situácie, ktoré menia podobu hry. Niektorej bábke niečo odpadne, zasekne sa vodiaci drát, alebo sa nepodarí kúzlo a holič s chvostom ostane bez chvosta. Pokračovať sa ale musí až do konca. Nastupuje improvizácia. Na záver sa potom povie, že to bol zámer. Ak majú deti trocha šťastia a sledujú rozprávku v Bábkovom divadle a nie v televízii, môžu sa počas veselého predstavenia dotknúť odpadnutého meča z odlomenej ruky vojaka, uvidia zle pričarovaný chvost hompáľajúci sa vo vzduchu uprostred javiska, alebo im spadne k nohám rozprávajúca Herodesova hlava. A to už je niečo, čo doma v TV a na videu nemajú.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
