sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Zachovanie písaného slova má dlhú tradíciu. Začína v Mezopotámii klinovým písmom vo vypálených hlinených tabuľkách. Pri vykopávkach v Ninive, v dnešnom Iraku, sa našla staroveká knižnica asýrskeho kráľa Aššurbanipala II. zo 7. stor. pred n. l. s desiatkami tisícok hlinených tabuliek popísaných klinovým písmom, presne číslované ako text na pokračovanie. Tabuľku používali aj Gréci a Rimania, obyvatelia Číny a Indie. V Číne sa písalo na vypracované bambusové platničky, v Indii na tvrdé palmové listy. Popri nich sa rozšírilo v Starom Egypte už 3500 rokov pred n. l. písanie na papyrus v podobe dlhých zvitkov. Zapísaný text sa navíjal na tyčku, pri čítaní sa zasa odvíjal. Zvonku bol chránený puzdrom z kože, s uvedením názvu a mena autora. Papyrusu konkuroval pergamen, výrobok mesta Pergamon v Malej Ázii. Zhotovoval sa z ovčej, kozej a teľacej kože. Bol pevný a elastický, text sa mohol vymazať, písalo sa po oboch stranách, strany sa nezvinovali, ale kládli vedľa seba, čím vznikla nová podoba budúcej knihy. V staroveku sa jej hovorilo Kódex. Texty sa sústreďovali v kráľovských knižniciach a kláštoroch. Prepisovali ich mnísi. Pôvodne rukou písané krásne ilustrované knihy boli nesmierne drahé. Ich lacnejšie prepisovanie trvalo niekedy aj dva roky. Potreba rýchleho rozmnožovania písomností sa stala čoraz naliehavejšou.
K prelomu došlo objavením kníhtlače v 15. storočí. Správnejšie by sa malo povedať znovuobjavením. Veď tlačiť knihy dokázali už Číňania v 10. stor. n. l. Vyrezávali text do drevenej dosky, natreli farbou, hore položili tenký papier a oklepali ho mäkkou kefou. Okolo roku 1050 vymyslel kováč Pi-Šeng dokonca i tlač pohyblivými vymeniteľnými písmenami. Vzal masu z jemnej lepkavej zeminy a vyryl do nej užívané písmenné značky a potom všetky typy vypálil v ohni, aby stvrdli. Keď chcel tlačiť text, vzal železný rám, vo vnútri zvisle rozdelený tenkými prúžkami, do medzier zoradil typy a tesne ich k sebe pritlačil. Písmená sa zachytili a povrch bol rovný. Až potom ich natrel tušom a tlačil na papier. Ak chcel vymeniť sadzbu, jednoducho typy nad ohňom z roztaveného tmelu z rámu vyklopil. Rozšírenejšia však bola v Číne a na blízkom východe drevotlač, kde sa text aj s obrázkami vyrezal do doštičky a potom ako pečiatka odtlačil na papier a pergamen. V 13. stor. vďaka prieniku arabskej kultúry sa táto technika dostala do Európy. Tlačili sa ňou najprv látky, hracie karty a jednoduché skladacie knihy, zvané "špalíček". Bola to len hrubá napodobenina za opisované knihy. Tie dokonale nahradila až tlač pohyblivými literami.
V Európe sa vynález kníhtlače pripisuje Johannovi Gutenbergovi, rodákovi z nemeckého Mohuča a spadá do obdobia okolo roku 1440. Gutenberg v podstate prevzal vynález tlače drevenými písmenami z Holandska pred rokom 1440 a zdokonalil ho tlačou vymeniteľnými kovovými písmenkami, odliatymi v olovených formičkách do presne riadkovaných matríc. Gutenberg bol taktiež tvorcom celej ručnej sadzačskej techniky s vlastným tlačiarenským lisom, s malými obmenami, sústreďujúcimi sa na rýchlosť používanej nepretržite vyše 500 rokov. Pôvodne sadzač len vkladal písmenká vhodne roztriedené v priehradkách sadzačskej kasy do slov, v riadkoch matrice, stiahnutej kovovým rámom. Ten sa vložil do tlačiarenského lisu, sadzba sa potrela farbou a odtlačila na papier. Tlačiť sa mohol neobmedzený počet listov, obojstranne. V začiatkoch tak asi 20 archov za hodinu.
Ako prvú vytlačil Gutenberg jednu z najkrajších kolorovaných kníh na svete dvojdielnu Bibliu v rokoch 1452 - 55. Veľkého uznania sa však nedočkal. Dožil sa súdneho sporu so svojím mecenášom J. Fustom, ktorý ho pohotovo pripravil o tajomstvo tlače a majetok. V tom čase už slepý Gutenberg vyšiel na mizinu a zomrel v ústraní. Jeho vynález však už bol v nemeckých mestách, v Holandsku, Taliansku, Francúzsku a v Čechách v plnej sláve. Tlačilo sa pomerne lacno, rýchlo a takmer všetko.
Klasická tlač vkladanými odlievanými kovovými písmenkami na sadzačskú matricu potretú čerňou a odtlačenú lisom pretrvala až do vynájdenia fotosadzby. Experimenty s fotosadzbou robil už koncom 19. stor. maďarský inžinier Porszolt. Zdokonalili ju o 50 rokov neskôr dvaja Francúzi Higonnet a Moyrond, no uplatnenie našla až po II. svetovej vojne v USA. Po krátkej stagnácii v 60. rokoch minulého stor. sa fotosadzba začala bežne používať vo výrobe novín, časopisov a kníh. Prekonala kovovú sadzbu Gutenberga.
Podľa zdrojov * spracoval Š. Lazorišák * L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet, Slovníček dejín techniky
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
