to v roku 1961, keď ruský (vtedy sovietsky) kozmonaut Jurij Gagarin vykonal vo vesmírnej lodi Vostok 1 jeden oblet okolo Zeme. Let trval 89,34 minúty, pričom obežná dráha lode Vostok 1 mala nad zemským povrchom výšku v rozmedzí 181 až 327 kilometrov. Už 6. augusta 1961 štartovala do vesmíru loď Vostok 2, na palube ktorej bol sovietsky kozmonaut G. Titov. Prvý americký let orbitálny let s človekom na palube sa uskutočnil až 20. februára 1962, keď astronaut John Glenn absolvoval v lodi Friendship 7 (Priateľstvo 7) tri oblety okolo našej planéty.
Zhodou okolností 12. apríla štartoval do vesmíru po prvý raz aj americký raketoplán (Space Shuttle, čiže vesmírny člnok), ktorý je prvým a doteraz jediným viacnásobne použiteľným vesmírnym dopravným prostriedkom. Stalo sa tak v roku 1981, teda pred 25 rokmi a presne 20 rokov po prvom štarte človeka do vesmíru. V načasovaní prvého štartu raketoplánu na 12. apríl 1981 však netreba vidieť žiaden zámer, pretože pôvodne mal raketoplán štartovať oveľa skôr, a to už koncom roka 1979. Štart sa oneskoril najmä kvôli problémom s tepelným ochranným štítom (tvorenými špeciálnymi "kachličkami", nalepenými na trupe raketoplánu) i s hlavnými raketovými motormi.
O vývoji viacnásobne použiteľného kozmického dopravného prostriedku začala americká kozmická agentúra NASA uvažovať už v 60. rokoch minulého storočia. V roku 1969 založil prezident R. Nixon pracovnú skupinu pre výskum vesmíru, ktorá vyhodnocovala niekoľko návrhov na vývoj okrídlených kozmických prostriedkov, ktoré by pri návrate z vesmíru mohli pristávať podobne ako bežné lietadlá. Program Space Shutlle schválil prezident Nixon 2. januára 1972 a až po tomto dátume sa vývoj raketoplánu rozbehol naplno. Hlavný kontrakt na vývoj raketoplánu získala firma Rockwell International. Systém Space Shuttle pozostáva z troch hlavných častí. Prvou z nich je samotný raketoplán, v ktorom sú priestory pre posádku a ktorý sa po skončení vesmírnej misie vráti kĺzavým letom na základňu. Druhou hlavnou časťou je veľká externá palivová nádrž, v ktorej je palivo (vyše 600 ton kvapalného vodíka) a okysličovadlo (približne 102,5 tony kvapalného kyslíka) pre tri hlavné motory raketoplánu. Treťou hlavnou časťou sú dva štartovacie raketové motory na pevné palivo, ktoré pracujú len počas prvých dvoch minút po štarte. Prázdne puzdrá týchto motorov sa odhodia a na padákoch pristanú na mori, takže ich možno opätovne naplniť palivom a použiť. Jedinou časťou systému Space Shutlle, ktorú nemožno opätovne použiť, je externá palivová nádrž, ktorá sa oddelí tesne pred dosiahnutím obežnej dráhy (8,5 minúty po štarte) a zhorí v atmosfére. Celá zostava, tvorená raketoplánom, palivovou nádržou a štartovacími motormi, má pri štarte hmotnosť vyše 2 000 ton. Výška zostavy, stojacej na štartovacej rampe, je 56,14 metra. Samotný raketoplán (nazývaný aj orbitálny stupeň) má rozpätie krídiel 23,79 m, jeho dĺžka je 37,23 m a výška 17,27 m. Raketoplán môže na obežnú dráhu vyniesť náklad o maximálnej hmotnosti temer 29 ton. Tento náklad je uložený v nákladovom priestore, ktorý má dĺžku 18 m a šírku 4,5 m a ktorý je prístupný po otvorení veľkých dverí na chrbte raketoplánu. Raketoplán riadi trojčlenná posádka, aj keď pri prvých skúšobných letoch bola posádka len dvojčlenná. V prednej hermetickej časti raketoplánu je miesto pre celkovo sedem astronautov. Po ukončení misie pristáva raketoplán ako bezmotorový klzák, pričom pristávacia rýchlosť je vyše 350 km/h. Hmotnosť pristávajúceho raketoplánu je niečo vyše 104 ton.
Prvý exemplár raketoplánu, nazvaný Enterprise, bol určený len na skúšky pristávacieho manévru a nikdy do vesmíru neletel. Na prvý let do vesmíru bol určený raketoplán Columbia, ktorý bol do Kennedyho vesmírneho centra dopravený v marci 1979. Sklzy pri príprave tohto raketoplánu na vesmírny let viedli k tomu, že prvý štart raketoplánu sa uskutočnil až spomínaného 12. apríla 1981. Veliteľom letu, označeného STS-1, bol astronautický veterán John Young, ktorý bol už predtým veliteľom letu Apollo 16 a strávil tri dni na Mesiaci. Druhým pilotom bol nováčik Robert Crippen. Let STS-1 prebehol prakticky bez komplikácií a trval len 2 dni 6 hodín 20 minút a 53 sekúnd. Po 36 obletoch Zeme pristála Columbia 14. apríla na dne vyschnutého jazera v púšti Mojave, v areáli vojenskej leteckej základne Edwards. Po pristátí sa ukázalo, že došlo k poškodeniu či odlúpnutiu vyše 300 kachličiek tepelno-izolačného štítu. Po opravách odštartovala Columbia 12. novembra 1981 na svoj druhý let, čím sa vlastne preukázala schopnosť viacnásobného využitia nového kozmického dopravného prostriedku raketoplánu. Druhý raketoplán bol nazvaný Challenger a prvý let vykonal v januári 1983. Tretí raketoplán, nazvaný Discovery, letel do vesmíru po prvý raz v januári 1984. Štvrtý raketoplán, nesúci meno Atlantis, sa na obežnú dráhu okolo Zeme po prvý raz dostal v marci 1985. Žiaľ, lety raketoplánov sa neobišli bez tragických havárií. V januári 1986 explodoval krátko po štarte raketoplán Challenger a 1. februára 2003 sa približne 15 minút pred pristátím v hustých vrstvách atmosféry rozpadol raketoplán Columbia. V oboch prípadoch zahynuli všetci členovia posádky. Po havárii Challengera bol postavený náhradný raketoplán, nazvaný Endeavour. Po havárii Columbie boli lety raketoplánov pozastavené a všetky tri zostávajúce raketoplány boli zmodernizované a boli na nich vykonané úpravy tepelnej izolácie. Po dva a pol roka trvajúcej prestávke odštartoval modernizovaný raketoplán Discovery na prvý let 26. júla 2005. Tento let, označený STS-114 (bol to teda 114. let raketoplánov) trval do 9. augusta 2005, pričom sedemčlennej posádke velila Wendy Lawrenceová. Nasledujúci let raketoplánu sa uskutoční najskôr v júli tohto roka. NASA počíta s tým, že raketoplány budú zo služby vyradené najneskôr v roku 2011.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
