Nespokojnosť učiteľov aj športovcov, požiar v Cesticiach, krvavé bitky v krčmách, kšeftovanie s múkou, útoky na policajtov

S príchodom jari roku 1921 akoby sa aj ľudia na východnom Slovensku prebrali k životu v pozitívnom i negatívnom zmysle. V predveľkonočnom období (je kuriózne, že Zelený štvrtok bol 1. apríla) bolo studené počasie, no z niektorých udalostí bolo horúco jednotlivcom, úradným inštitúciám i mužom zákona.

Protestovali učitelia aj športovci

V Šariši začal prednáškové turné reverend Ľudovít Karlovský z Ameriky na tému vysťahovalectva. V Prešove, Solivare, Obišovciach, Giraltovciach, Sabinove, Lipanoch, odkiaľ bolo najviac záujemcov o vysťahovalectvo do USA, vysvetľoval, že Amerika už nie je tá zlatá zem, aká bola a že prílev ľudí do nej obmedzujú. Upozorňoval, že sa tam môžu plaviť zbytočne. Najväčší záujem bol v Lipanoch, kde sa v miestnej škole nepomestilo tristo ľudí a museli pootvárať okná, aby počuli reverenda aj vonku.

V Prešove v tom čase založili Spolok pre podporovanie nemajetných študentov na reálnom gymnáziu, ktorého cieľom bolo zriaďovať štipendiá, udeľovať jednorázové podpory, požičiavať knihy a učebné pomôcky, obstarávať ubytovanie, stravovanie, obuv, šatstvo a hľadať možnosti zamestnania počas prázdnin i po skončení školy. Učitelia to nemali tiež ľahké a práve na jar a pred Veľkou nocou sa dočkali prekvapenia, keď parlament rokoval o znížení ich platov, presnejšie tzv. drahotných príplatkov, ktoré vyplácali štátnym zamestnancom ako kompenzáciu vysokých životných nákladov.

Zníženie platov odôvodňovalo ministerstvo tým, že nastane zlacnenie všetkých životných potrieb, ibaže pre úradníkov štátnej správy obišli zlacnenie mlčaním. Problém bol v tom, že zníženie platov malo nadobudnúť platnosť už 1. marca bez toho, aby ho parlament odhlasoval. Protestné zhromaždenia, ktoré zvolal Zväz učiteľov do Košíc, odoslalo vláde protestnú rezolúciu s podrobným vyčíslením životných nákladov najmä vidieckych učiteľov.

Nespokojní boli aj športovci, pretože sa malo zaviesť zdanenie športu, proti čomu protestovalo 15-tisíc východoslovenských športovcov. Košická futbalová župa zvolala do Košíc ich delegátov z jednotlivých telovýchovných spolkov, kde jej sekretár Beránek vysvetlil, že daň zo zábavy - tzv. krajinská dávka a daň z obratu veľmi zaťažujú najmä malé kluby, zápasiace na východnom Slovensku o svoju existenciu, čím ich môžu úplne zničiť. Porovnal situácie s európskymi štátmi, aj so susedným Rakúskom, kde je úplne iný prístup voči klubom, ktoré diferencujú podľa veľkosti aj miesta ich sídla. Aj športovci podobne ako učitelia, odoslali rezolúciu vláde a požiadali župné i mestské úrady o intervenciu.

Požiar v Cesticiach a dedinské bitky

Studená jar a veterné počasie spôsobilo občanom obce Cestice v Abovsko-Turčianskej župe skaze, keď ju zachvátil požiar. Horieť začalo v dome na dolnom konci a ostatné bolo už v moci silného vetra, ktorý rozdúchal oheň tak, že zachvátil štyridsať domov. Červený kohút vystrájal od piatej poobede až do polnoci, kedy sa ho podarilo hasičom zastaviť. Vyhorela takmer polovica obce, veľa ľudí bolo popálených a poranených. Škodu vyčíslili na niekoľko miliónov a čo ešte umocnilo tragickú udalosť, to bola väčšina nepoistených domov, takže ľudia, ktorí si zachránili iba holé životy, sa stali žobrákmi.

Mnohé nešťastia a nepríjemnosti si spôsobili ľudia sami: Ako v Buzici, kde bola 21. marca svadba - zrejme sa sobášili aj v období pôstu - a na zábavu do krčmy prišla z Geče skupina podgurážených mládencov, dokonca dvaja boli ozbrojení. Jeden mal šabľu a druhý bajonet. Začali sa biť kvôli dievkam, až traja z nich boli ťažko zranení a štvrtý smrteľným ranám šable v košickej nemocnici podľahol.

Povestní bitkári boli Ťahanovčania, mladí aj starší. Na Veľkonočný pondelok bola v krčme zábava a tak ako každá, ani táto sa nezaobišla bez hádky medzi dvoma chlapmi, ktorí sa začali biť, čo skončilo bitkou všetkých na zábave. Krčmár zavolal žandárov, lenže v ceste do krčmy im chceli zabrániť miestni obyvatelia, ktorí už o bitke vedeli. Začali do žandárov hádzať kamene a jeden aj strieľať. Na pomoc prišla jazdná polícia a keď išla na koňoch cez potok do dediny, napadli ju ľudia ukrytí v kríkoch za potokom kamením aj streľbou. Napokon sa útočníkov podarilo chytiť, urobiť poriadok aj v krčme, kde boli poriadne dokaličení synovia aj otcovia a sedemnástich previnilcov odviezť do Košíc na políciu.

Krompáčom na strážnika

Ani v Košiciach sa to nezaobišlo bez bitky. Do konca marca chcelo mať mesto poriadok v parku a železnica na klzisku aj v jeho okolí. Robotníci na železničnej stanici sa nevedeli dohodnúť, ktorí z nich pôjdu pracovať na klzisko. Schyľovalo sa k bitke, preto správca klziska zavolal hliadkujúceho policajného strážnika Palaščáka, aby si udržal poriadok na oboch stranách. Keď prišli k hádajúcim sa robotníkom, tí začali Palaščákovi nadávať a išli na neho päsťami. Na jeho pískanie prišli štyria strážnici a zatkli troch bitkychtivých. Keď s nimi prechádzali popri pripravenom náradí, chlapi sa vzopreli ísť ďalej, schmatli lopaty a krompáč a zaútočili na Palščáka. Pribehli aj ďalší robotníci, každý s nejakým náradím a vrhli sa na strážnikov. Tí si s nimi poradili a predviedli na políciu. Pre násilie bolo zatknutých jedenásť mužov, tak sa uvádza v policajnom hlásení. Správa v Kassai Hirlap, že proti robotníkom vyslali pätnásť policajtov, bola nepravdivá.

Pred sviatkami mala polícia dočinenia pre zmenu s kšeftármi s múkou, ktorá bola v tom čase na prídel v celej ČSR. Vo Svidníku zatkli riaditeľa Šarišskej hospodárskej spoločnosti Karola Šarta a úradníka Jána Maška. Namiesto toho, aby ju rozdeľovali na základe rozhodnutia slúžnovského úradu, predávali ju priekupníkom s potravinami, ktorých pristihli revízori Protiúžerového úradu.

V predsviatočnom období ľudia posielali poštou viac balíkov ako inokedy. A ako naschvál košická pošta zvýšila poplatky za každý podaný aj doručený balík bez ohľadu na jeho váhu a cenu. Keď sa občania sťažovali v kancelárii pre sťažnosti na magistráte, pošta to odôvodňovala tým, že príplatok zaviedli preto, aby pokryl aspoň čiastočne stále sa zvyšujúce náklady na poštové jazdy s koňmi, na ich krmivo a opateru. Bez poplatku boli iba úradné zásielky bez poštovného, ktoré roznášali poštoví doručovatelia pešo.

V Košiciach zaviedli v reštauráciách tiež novinku. Bol ňou zákaz sprepitného. Priniesol ju jeden štátny úradník po úradnej ceste vo Viedni, kde zrušili sprepitné. V každej reštaurácii a kaviarni boli písomné upozornenia na tento zákaz a zároveň aj na to, že k cene konzumácie sa bude priratúvať 10% z celej sumy. Tento spôsob účtovania prevzali aj pražské reštaurácie. Riešenie to bolo naozaj šalamúnske, lebo ľudia dávali sprepitné, čiže tringelty ďalej a platili aj 10%. Nastala jediná zmena a to v názve sprepitného, ktoré začali volať diškrécia, diško. Začali ho používať českí úradníci, ktorých bolo v tom čase v Košiciach veľa a väčšinou sa stravovali v reštauráciách.

Taký bol začiatok jari a predveľkonočné obdobie na východnom Slovensku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.