ale nezadržateľne rastie. Tento nárast teploty pozorujú vedci už približne sto rokov. Aké sú však príčiny tohto rastu teploty, ktorý vedie k postupnému roztápanie ľadovcov a zatiaľ len k nepatrnému, v budúcnosti však nebezpečnému zdvihnutiu hladiny morí a oceánov? Presnú odpoveď na to nepozná zatiaľ nikto, ale ľudstvo si takpovediac začalo sypať popol na hlavu, pretože začína prevládať domnienka, že príčinou globálneho rastu teploty je tzv. skleníkový efekt. Podľa všeobecne uznávaného názoru je tento efekt výsledkom ľudskej činnosti, a to najmä spaľovania fosílnych palív (uhlia, ropy a sčasti aj plynu), ktoré produkuje kysličník uhličitý. Kysličník uhličitý a ďalšie skleníkové plyny sa dostávajú do vyšších vrstiev atmosféry a vytvárajú nad našou zemeguľou akýsi ochranný skleník, narúšajúci tepelnú bilanciu Zeme. Na Zem dopadá slnečné žiarenie, ktoré ohrieva zemský povrch. Ten vyžaruje časť energie späť do vesmíru, čím sa zabraňuje prehrievaniu Zeme. Túto stáročiami nastavenú rovnováhu medzi energiou prijatou zo Slnka a energiou, vyžiarenou späť do vesmíru, narúšajú práve skleníkové plyny. Tie časť Zemou vyžarovanej energie absorbujú a následne sčasti opäť vyžiaria späť na zemský povrch, čím vyvolávajú postupný nárast teploty.
Nie všetci vedci však súhlasia s takýmto modelom vysvetlenia procesu globálneho otepľovania.
S pomerne kontroverznou teóriou prišiel nedávno ruský vedec Vladimír Šajdurov, ktorý mal prednášku na univerzity v britskom Leicesteri. Šajdurov tvrdí, že hlavným vinníkom globálneho otepľovania vôbec nie sú ľudskou činnosťou vyprodukované skleníkové plyny, ale jednoducho vodná para. Na spomenutej prednáške Šajdurov poskytol aj vysvetlenie svojej odvážnej domnienky o podstatnej úlohe vody pri procesoch, vedúcich k otepľovaniu našej planéty. Podľa Šajdurova môže meniaci sa obsah ľadových kryštálikov vo veľkých výškach viesť k poškodeniu vrstvy tenkých oblakov v mezosfére (je to vrstva atmosféry vo výške od 50 km do 80 km nad zemským povrchom), ktoré redukujú množstvo tepelnej slnečnej energie, ktorá dopadá na zemský povrch. Ruský vedec podrobne preštudoval zmeny teplôt za ostatných 140 rokov a zistil, že až do začiatku 20. storočia teplota mierne klesala. Teplota začala rásť až niekedy v rokoch 1906 až 1908, čo sa zvyklo dávať do súvislosti s prudkým rozvojom priemyselnej výroby a tým aj prudko sa zvyšujúcou emisiou skleníkových plynov. Podľa Šajdurova však môže mať tento nárast celkom inú príčinu. Tou príčinou je obrovský výbuch v Tunguzskej oblasti, severozápadne od Bajkalského jazera, ktorý sa udial 30. júna 1908. Dnes sa všeobecne prijíma teória, že nad Tunguzkou prenikol do atmosféry veľký asteroid (prípadne kométa) a v neveľkej výške nad povrchom explodoval. Pri explózii sa do ovzdušia dostalo enormné množstvo prachu a na ploche vyše 2 000 km2 bolo vyvrátených okolo 60 miliónov stromov. Odhaduje sa, že pri explózii bolo uvoľnené také množstvo energie, aké zodpovedá výbuch pätnástich atómových bômb (každej o sile jedna megatona). Šajdurov tvrdí, že táto explózia spôsobila "značné premiešanie vysokých vrstiev atmosféry a zmenila ich štruktúru". To bolo vraj akýmsi spúšťacím mechanizmom následného nárastu globálnej teploty.
Aj keď sa priemyselné krajiny v súčasnosti sústreďujú na znižovanie emisií kysličníka uhličitého do ovzdušia, podľa Šajdurova je "najnebezpečnejším" skleníkovým plynom vodná para. Podľa Šajdurova už malé zmeny obsahu vody (vo forme vodnej pary alebo kryštálikov ľadu) v atmosfére môžu viesť k značným zmenám teploty povrchu Zeme. Tieto zmeny sú pritom oveľa výraznejšie než zmeny, vyvolané prítomnosťou kysličníka uhličitého a iných plynov, uvoľňovaných do atmosféry činnosťou ľudí. Zvýšenie obsahu vodnej pary len o jedno percento môže spôsobiť nárast globálnej priemernej teploty zemského povrchu o viac než 4 oC. Zaujímavé je, že na úlohu vodnej pary pri riadení teploty našej planéty upozornil už pred 150 rokmi írsky vedec John Tyndall. Tyndall (ktorý okrem iného vysvetlil aj to, prečo je obloha modrá), to videl takto: "Vodná para je najsilnejším absorbérom vyžarovaného tepla a najdôležitejším plynom, kontrolujúcim teplotu zeme. Bez vodnej pary by bol zemský povrch v železnom zovretí mrazu." Čo teraz? Hlavný problém je v tom, že hladinu vodnej pary v atmosfére nie sme schopní ovplyvňovať ani toľko, ako hladinu CO2 a iných skleníkových plynov. Podľa Andrewa E. Desslera sa ľudskou činnosťou dá len málo ovplyvniť výskyt vodnej pary v atmosfére. Tento výskyt je riadený najmä rovnováhou medzi vyparovaním vody z oceánov a zrážkami. Práve preto sa Šajdurov domnieva, že len obrovský prírodný jav, akým je napríklad náraz asteroidu alebo kométy na zemský povrch či ich výbuch v ovzduší, môže podstatne narušiť koncentráciu vody a atmosfére a zničiť takzvané strieborné oblaky, tvorené ľadovými kryštálikmi a vyskytujúce sa v mezosfére. Výbuch nad Tunguzkou bola práve takým javom a udial sa práve v dobe, keď sa začal pozorovateľný nárast teploty zemského povrchu.
Vedcom však zrejme ešte nejaký čas potrvá, kým definitívne odhalia "vinníka" už približne sto rokov trvajúceho pomalého otepľovania. Keď to už budú s určitosťou vedieť, možno sa Zem opäť začne pomaly ochladzovať. A zase sa budeme pýtať prečo....
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
