profesionálne neprichádzajú do styku s reáliami, kde sa často vyskytujú.
V článku o samospráve zemepánskeho mesta Rožňava je výraz urbura. Znamená banskú daň. Táto sa doovzdávala panovníkovi ako vlastníkovi banského regálu, v prípade urbury Rožňavy sa odovzdávala arcibiskupovi, ktorému Rožňava aj s baňami patrila. Urburu vyberali banské komory. Odovzdávala sa v rude, vo vyrobenom kove alebo sa strhávala z peňazí pri zamieňaní kovov v komore alebo v mincovni. Odovzdávala sa len z nerastov, ktoré vyhradil panovník: zlato, striebro, meď, olovo, atď.
Najstarší predpis o vyberaní urbury na území Slovenska je uvedený v privilégiu pre B. Bystricu z roku 1255. Zo zlata sa mala odovzdávať jedna desatina, zo striebra osmina. Kráľ Karol Róbert v r. 1327 nariadil, aby šľachta a preláti, ktorí sa venovali dobývaniu rúd, platili ako urburu zo zlata a striebra jednu dvanástinu a z menej hodnotných kovov jednu pätnástinu. Keď bane neprospievali, komora oslobodzovala ťažiarov aj celé banské mestá na určitý čas od urbury. Zo železa sa urbura neplatila aj napriek viacerým nariadeniam uhorských kráľov, zaviedol ju až Jozef II. r. 1782 a to jednu dvadsiatinu z vyrobeného železa. Neskôr sa platila urbura aj z uhlia. V roku 1854 nariadil Všeobecný banský zákon platiť urburu aj v budúcich rokoch. Toto nariadenie r. 1862 bolo zrušené a namiesto neho zaviedli dôchodkovú daň.
Urbár s urburou nesúvisí, pretože je to mestská pozemková kniha so súpisom pozemkového majetku a povinnosti poddaných. Vyvinula sa z kníh, ktoré viedli v kláštoroch a do ktorých sa zaznamenávali získané majetky, zvyčajne v chronologickom poradí. Prvé zachované urbáre z nášho územia sú z 15. storočia (v západných krajinách od 13. storočia), pravidelne sa však vyhotovovali od 16. storočia. Obsahovali súpis v rámci feudálneho panstva podľa jednotlivých dedín, niekedy zahrňovali aj súpis zemepánskeho majetku so zámkami, lesmi, majermi, rybníkmi. Jednotnosť urbárov nebola stanovená žiadnym nariadením až do druhej polovice 18. storočia, kedy začala na Slovensku platiť urbárska regulácia Márie Terézie (1767). Odvtedy sa poddaní aj želiari evidovaní v úradných urbároch nazývali urbárski poddaní a pôda v ich držbe urbárskou pôdou. Urbáry ako dokumenty normujúce feudálny vzťah poddanského obyvateľstva k zemepánskej vrchnosti stratili zákonmi platnosť až marcovými konštitučnými zákonmi z r. 1848, urbárskym patentom (1853) a inými zákonnými úpravami. Pred zrušením poddanstva urbárska pôda na Slovensku tvorila 16 percent celého pôdneho fondu a asi 40 percent fondu ornej pôdy a lúk. Zákonom o zrušení poddanstva (1848) bola urbárska pôda čiastočne oslobodená od feudálnych tiarch a stala sa základom súkromného vlastníctva roľníkov. Urbárskym patentom sa fond urbárskej pôdy rozšíril o urbárske lesy, pasienky, štrkoviská a pod., ktoré sa vydelili miesto dovtedajších úžitkových práv urbárskych poddaných zo zemepánskych majetkov. Až do ich rozdelenia, predaja, prípadne poštátnenia a združstevnenia zostali urbárske lesy a pasienky podielovým vlastníctvom urbárskych spoločenstiev.
Autor: som
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
