nedokázali vytvoriť uznášaniaschopné kvórum - víkend! - a tak chudák Béla Bugár musel zapískať prestávku a zvyšok programu preložiť. Poslanci, ktorí rokovali na poslednej - 61. - schôdzi od stredy celé tri dni, si takto svoj ťažký a namáhavý údel ešte predĺžili. Úbožiaci.
Zákony ich už nečakajú, vypočujú si len tri či štyri správy, vrátane informácie Rudolfa Zajaca o situácii v zdravotníctve. A potom sa hromadne nechajú pozvať - to je už tradícia - od Bugára do bufetu, kde si štrgnú na úspešnú sezónu a rozlúčia sa - vzájomne so sebou a niektorí aj s politikou. Treba veriť, že odídu po vlastných a Duray s Cuperom a Kropilákom pešo - pre istotu. Však vieme, prečo...
Treba ešte raz povedať, že tak sa posmievať ľuďom do tváre, ako si trúfla táto vyvolená nomenklatúra, sa v planetárnej politike často zrejme nestáva. Nielen posledná, už predposledná schôdza trvala iba tri dni, pričom vymetené z programu boli dve tretiny zákonov. S argumentom, že keď sú vypísané predčasné voľby a nikto nevie, že kto je koalícia, tak o legislatíve, na ktorej nie je úplná zhoda, sa už nerokuje. Jediné, čo sa postavilo proti, bolo KDH. Tak sa zbehlo, že v tomto semestri, do 17. júna, ak sa veľmi neprepočítame, budú mať odpracovaných asi 16 dní. Bez hlbšej znalosti problematiky môžeme tipovať, že ak toto nie je nový svetový rekord v lenivosti a záhaľke zákonodarného zboru, tak len preto, lebo disciplína sa štatisticky nesleduje.
Niežeby Poliaci alebo Česi mali byť pyšní na svoje parlamenty. Najmä varšavský Sejm - bývalý - bol humus, ako sa patrí. Pred voľbami ale zasadali, resp. ešte v Prahe zasadajú, ako včeličky až do začiatku oficiálnej kampane (tri či štyri týždne pred voľbami). Pričom v Česku sa volí už 2. júna. Ale nič im nebráni, ani to, že vládna koalícia existuje iba na papieri, aby ČSSD spolu s komunistami schvaľovali kauzy ako Zákonník práce, deregulácia nájomného (v ČR sa ešte reguluje) či teraz naposledy zoštátnenie krajských nemocníc. Obsahovo sú tieto zákony hrôza - ale robia. Takisto maďarský parlament fungoval v normálnom rytme až do mesiaca a pol pred prvým kolom volieb (9. apríla). "Fúga", čo si vymysleli poslanci na Slovensku, "lebo idú voľby", je úplný unikát. A my - hlúpi daňoví poplatníci - im to žerieme. Tak nám treba. Keď sa nestaráme...
Politická trieda sa zakuklila do seba a už sa ani veľmi nesnaží tváriť, že jej existencia má širší zmysel ako obsluhovať samu seba a rozširovať vlastné privilégiá. Nevyvíjajú temer žiadnu činnosť, ale v rámci tohto ničoho si stihli na predposlednej schôdzi zaviesť PRIESTUPKOVÚ IMUNITU a na poslednej zriadiť výbor na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, ktorý je podľa relevantných posudkov trojnásobne protiústavný. Poriadne spackali - aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá - aj Radičovej dôchodkovú novelu. (Otázka iste je, či sa dala aj nespackať.)
Politici svojim voličom veru prerastajú cez hlavu, ale môžu si to dovoliť, keďže málokoho tento proces zaujíma. Nedávno ktosi spočítal, že pred desiatimi rokmi stál jeden poslanec pol milióna Sk ročne. Dnes stojí ten istý - napr. Tibor Cabaj - 2 milióny. Skoro. Pri inflácii asi 80 percent (10 rokov) išli výdavky do školstva hore presne o tých 80. Do zdravotníctva o 90 percent, na parlament - o 400 percent. V roku 1999 si vymysleli poslanecké kancelárie a asistentov. V tomto volebnom období si zdvojnásobili štátny peňazovod - za hlasy, za činnosť, za mandáty. Zlatý dážď spŕchne na novú nomináciu, keď všetko do detailov vstúpi do platnosti. Počítače, ktoré dostali v októbri 2002, si berú na pamiatku. Cabaj už má aspoň štyri...
Iste, obraz nie je zďaleka iba čierny. Je to ten istý parlament, čo schválil reformné zákony, ktoré krajinu dosť posúvajú dopredu, až tak, že síce "západne" žiť ešte dlho nebudeme, ale nehrozia bezprostredné nerovnováhy a krízy s dosť vážnymi následkami. Ako napr. u niektorých susedov, vo Francúzsku či Nemecku. Aj to je pravda. Otázka stojí ale tak, či prijímať slušné zákony (pričom zďaleka nie všetky reformné sú dobrej akosti) nie je náhodou psia povinnosť politikov. Ale áno. To len Dzurinda exponuje taký film, akoby pokrok, ktorý Slovensko za posledné 4 roky urobilo, mal byť nejaký mimoriadny počin. Nie - to je minimum za investované peniaze, ktoré nás demokracia stojí.
Za parlamentom, ktorý končí, sotvakto slzu vyroní. To zase nie je nič zvláštne, ani jeden neodchádzal s fanfárami. Rovnako, ak nie viac, budeme nadávať o 4 roky na ten ďalší. Nespokojnosť s verejnou sférou je základný životný postoj či pocit väčšiny ľudí. To je aj kľúčová príčina, prečo ujde bez povšimnutia, keď hrniec prekypí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
