Hlavnej ulici v Prešove. Čas a viacero náterov ju takmer zahladili spolu so spomienkou na udalosť, ktorá sa na ňu viaže na streľbu, pri ktorej sa na tomto mieste odrazila od kovu guľka.
Z archívu sa veľa nedozvieme, príslušný policajný spis obsah: "Incident v Prešove", pečiatka "tajný" súrnou poštou odoslali do Bratislavy na prezídium policajného riaditeľstva. Treba sa obrátiť do histórie a na pamätníkov.
Keď na jeseň 1938 vyhlásili na Slovensku autonómiu, aj v Prešove sa, fakticky ako všade na Slovensku, ujala sa kontroly nad administratívnym, hospodárskym a politickým životom mesta HSĽS, Hlinkova slovenská ľudová strana, víťaz volieb tri roky predtým. Jedným z prvých opatrení vládneho komisára Alexandra Chrappu, dovtedy riaditeľa reálky, bol zákaz tunajšej pobočky komunistickej strany.
Iba jedna sféra sa vymykala ešte spod vplyvu novej moci: armáda. Slovákov medzi dôstojníkmi v nej bolo málo, alebo boli napospol stúpenci česko-slovenského štátu. Napätie v dôsledku štátno-právnych zmien vyvrcholilo pol roka po mníchovskom diktáte, keď vláda generála Syrového vydala 9. marca 1939 na podnet ministra obrany Eliáša rozkaz obsadiť Slovensko. "Nočnou hodinou autami a vlakmi odkomandovali vojsko a četníkov na Slovensko," písal denník Slovák o tom, čo sa dialo na druhý deň. Vojsko obsadilo verejné budovy, velitelia sa už deň predtým zmocnili verejnej správy a súdov.
Bez zvyšku vykonať príkaz z Prahy (česká historiografia ho označuje za legitímnu akciu právoplatnej vlády) sa podujal iba divízny generál Bedřich Homola, veliteľ VII. zboru v Banskej Bystrici. On sám nebol síce iniciátorom bezvýhľadného pokusu udržať pokope, čo sa už vlastne rozpadlo, demonštrovať silu aspoň vo východnej polovici štátu, keď už chýbala odvaha brániť ho na západnej hranici, jednako vošla udalosť do histórie ako "Homolov puč". (R. 1943 generála Homolu popravili nacisti za účasť v odboji.) Iniciátori však nepočítali s odporom. V hlavnom meste prišiel počas streľby o život gardista Anton Kopal, propaganda za Slovenského štátu jeho smrť náležito využila.
Strieľalo sa však aj na opačnom konci krajiny, po strate Košíc druhom najväčšom meste na Slovensku. Spomínaný denník, orgán HSĽS, referuje o "zrážke medzi gardou a vojskom v Prešove", ku ktorej malo dôjsť o pol desiatej dopoludnia. Vojaci vraj strieľali dva razy, šiestich zasiahli ťažko, piatich ľahšie, napokon "okresný náčelník s veliteľom gardy sa zaručili za poriadok a pokoj". Viac sa z tlače, prinajmenšom centrálnej, nedozvieme, ba z časti nákladu, ktorý stihla vybieliť cenzúra, ani toto. Chýba čo len zmienka o tom, že na príkaz divízneho generála Mézla zatkli v Prešove celé vedenie Hlinkovej strany, že vojsko obsadilo budovu stanice a ďalšie objekty, že 11. marca vyhlásili v meste štatárium.
Toho dňa došiel študent reálky Tomáš Murajda do Prešova ako zvyčajne vlakom z rodného Drienova. Zaraz postrehol, že sa tu deje čosi nezvyčajné: "Od školy sa k nám približoval zástup študentov. Vedeli sme, o čo ide, že slovenských predstaviteľov internovali na Špilbergu. Na čele protestného pochodu šli so zástavou starší z nás, na terajšej Plzenskej ulici sa pripojili žiaci obchodnej školy. Aj pred evanjelickým kolégiom sme skandovali "Poďte s nami", ibaže tam profesori zakázali žiakom účasť na pochode, aspoň nás teda povzbudzovali z okien. Pridávali sa aj okoloidúci.
Keď sme sa po ľavej strane parku dostali asi do prostriedku, zazreli sme oproti vchodu do Vajdičkovho obchodu zo desať-pätnásť kľačiacich vojenských strelcov. Predné rady sa zastavili, spustili sme hymnu. Nato vojaci zasa pokľakli a len čo sa zástup pohol, ozvalo sa: Páľ! Padla salva, ale nik sa nevyľakal, neušiel. Zozadu sa ozvalo: To sú len slepé! a začali sa odtiaľ tlačiť na predné rady. Zaznela ďalšia salva. Lenže teraz už podaktorí klesli na dlažbu, tiekla krv. Ostatní, aj tí, ktorých ranilo ľahšie, sa rozutekali, poskrývali sa po najbližších "kapurach". My cezpoľní sme utekali k železničnej stanici. Do cesty sa nám však postavili vojaci, nemilosrdne hlava-nehlava mlátili tých, čo sa nestihli prešmyknúť.
Na druhý deň sme šli do školy vystrašení, najmä z mladších spolužiakov rýchlo vyprchalo hrdinstvo. Akurát profesor Demeter prejavil s nami sympatie, tiež by sa bol vraj pridal, ibaže toho dňa nebol v škole."
Pokus armádou obsadiť Slovensko ešte urýchlil rozpad spoločného štátu. Pár dní nato vyhlásili Slovenský štát, vo všeobecnej eufórii sa takmer zabudlo, aké dramatické udalosti zmenám predchádzali.
V Prešove ich pripomínala práve oná stopa po odrazenej guľke, dôkaz, že sa nestrieľalo iba do vzduchu či pod nohy. "Dlho potom sme sa na ňu ešte chodili pozerať," spomínal dnes už nebohý pamätník.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
