používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
ZÁPALKY A ZAPAĽOVAČ
Trvalo niekoľko stotisíc rokov, kým sa človek naučil oheň nielen využívať, ale ho aj rozkladať. Spočiatku si ho bral z lesných požiarov. Približne pred 30 000 rokmi zistil, že šúchaním dvoch suchých vetvičiek môže vzniknúť žeravý uhlík. Neskôr si ohník zakladal kresaním, za pomoci kamenného kresadla a práchna. V železnej dobe kamenné kresadlo nahradil kovovým. Tento vynález bol natoľko dokonalý, že nepodľahol zmenám do 19. st., kým na scénu nenastúpili zápalky.
Asi najstarším predchodcom zápaliek bolo drievko namáčané do taveniny síry a bieleho fosfora vo fľaštičke, zapálené trením o drsnú plochu. Objavili sa niekedy v polovici 18. storočia. Neboli celkom bezpečné, často výbušne vyšľahli, no najmä ich hlavička bola vďaka fosforu jedovatá. Dokonalejšia a oveľa užívanejšia bola "turínska svieca " vynájdená r. 1779 L. Peyom z Turína. Pozostávala zo sklenenej trubičky s voskovým knôtom, vo vnútri zakončená guličkou bieleho fosforu. Keď sa zlomila, vznietil sa fosfor na vzduchu a od neho sa chytil knôt. Horela silným vyrovnaným ohňom.
Klasické zápalky, aké používame dnes, majú krátku existenciu, Niečo vyše 150 rokov. Prvé sa objavili niekedy okolo roku 1820. Boli to však veľmi nedokonalé výtvory. Hlavičku drievka tvorila zápalná zmes z cukru, arabskej gumy a šíry. Zápalku bolo potrebné strčiť do kyseliny sírovej a prudko vytiahnuť. Ohník z nej bol síce ukážkový, no zároveň rovnako nebezpečný ako pri pokusoch s namáčaním drievka do síry a fosforu v 18. storočí. Napriek mnohým tragédiám sa tento druh zápaliek dosť rozšíril. Vyrábali sa vo veľkom v Paríži, neskôr v Berlíne a vo Viedni. Konkurovali im "praskačky" zvané tiež "murárske zápalky". Vyrábané v roku 1825 J. T. Cooperom v Londýne, s hlavičku zo zmesí síry a bieleho fosforu. Vylepšil ich lekárnik J. Walker roku 1827, ktorý hlavičkovú zmes agresívnych "praskačiek" nahradil sírnikom amonitým zmiešaným s chloridom draselným. Tieto zápalky sa vznietili vtedy, keď sa škrtli o drsný sklenený papier. Boli pomerne bezpečné a nevybuchovali tak ako "namáčacie" a "murárske".
Po týchto priekopníckych pokusoch začal prudký rozmach v zdokonaľovaní zápaliek. Sériovo ich začal vyrábať anglický chemik Samuel Jones, zdokonalené Francúz Charles Suaria, Nemec J. F. Kramer i viedenský šľachtic Štefan Romer, pôvodom z Veľkého Šariša, v polovici 30-rokov 19. storočia. Tajomstvo výroby zápaliek údajne Romeovi prezradil maďarský študent zo Sedmohradska Ján Irínyi, ktorý si sám neskôr v Budapešti roku 1840 založil továreň na zápalky. Romerovi pre zmenu ukradla objav jeho česká slúžka Mária Urbancová miešajúca mu zápalkovú zmes. Spolu so svojím milencom a budúcim manželom Václavom Scheinostom, štiepajúcim Romerovi na zápalky drievka, utiekli do českých Sušíc, kde v roku 1839 založili vlastnú a veľmi slávnu zápalkáreň. Zlé jazyky tvrdili, že ich prvé dieťa sa nápadne podobalo na Romera.
Zápalky sa presadili. Neboli síce ešte celkom bezpečné, kvôli používaniu bieleho fosforu v hlavičke sa mohli pri prudkom náraze vznietiť aj samé, ale boli predsa len spoľahlivejšie ako kresadlá. Množstvo tovární na ich výrobu v Európe začiatkom 19. storočia svedčí o úspechu. Napriek nespornej užitočnosti sa výrobcom zápaliek ľudia vyhýbali. Šírili totiž okolo seba nepríjemný zápach a ich odev presýtený fosforom v noci svetielkoval. Vzápätí došlo k zmene. Nebezpečný biely fosfor v hlavičkách v roku 1848 vymenil červený objav nemeckého chemika Bottgera. Posledné zdokonalenie zápaliek na dnešnú podobu sa stalo roku 1855, keď Švéd C. F. Lundström použil na hlavičku chlorečnan draselný, síru a impregnujúcu látku. Zápalky uložil do drevenej škatuľky s bočnými stenami natretými drapľavou látkou s červeným fosforom. Pod názvom švédska zápalka, alebo i safety matches, sa rozšírili do celého sveta.
Veľký konkurent zápaliek, kresadlo, používané po dlhé tisícročia sa však nevzdalo. Zmenilo sa na zapaľovač. Jednoduché mechanické zapaľovače sa objavili začiatkom 16. storočia. Používali v nich strelný prach so spôsobom zapaľovania, aký bol bežný pri delách a pištoliach. Neboli priveľmi spoľahlivé. Narobili rachot, dym, a smrad. Začiatkom 18. storočia premieňali na zapaľovače podľa módy Japoncov, malé pištole s miniatúrnym kamienkom a kolieskom, po stlačení spúšte hádžucim iskry na kúsok hodvábu. Do zapaľovačov tých čias sa pridával tiež fosfor, chlorečnan draselný a vitriol. Až neskôr sa používali iné technické postupy a horľavé látky. Roku 1780 skonštruoval Fürstenberg z Bazileja vodíkový zapaľovať roznecovaný elektrickou iskrou. K nemu roku 1823 zostrojil nemecký chemik Döbereiner platinovú hubku na zlepšenie horenia. Francúz J. Mollet a mechanik Dumotiez roku 1805 vylepšili pneumatický zapaľovač podobný dnešným, hádžuci iskru cez koliesko. Moderné benzínové zapaľovače sa objavujú po roku 1903. Boli na nezaplatenie v zákopoch vo vojne, kde slúžili zároveň aj ako ohrievač. Frontových skúseností sa potom ujalo veľa firiem vyrábajúcich zapaľovače rôznych veľkostí a typov.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
