Takmer nikomu, napr. ani autorovi tohto textu, nenapadlo, že je to aj výročie vstupu do Európskej únie. Už druhé - ako ten čas letí.
Ide pritom o význam nekonečne dôležitejší. Napríklad pre niekoľko desaťtisíc našich spoluobčanov, ktorí si v priebehu týchto dvoch rokov našli prácu v Británii, Švédsku či Írsku, teda členských krajinách, ktoré svoj pracovný trh otvorili hneď od začiatku. (Tých 170 tisíc, čo spomínala nedávno Radičová, nie je výstižné číslo, pretože väčšina z toho robí v Česku, kde bolo možné sa zamestnať aj predtým.) Vstup do EÚ, ktorý sme si (ne)pripomenuli, teda dokázal reálne ovplyvniť životy mnohých z nás. Predovšetkým mladej generácie - môže ísť študovať, kam si zamanie. Napriek tomu i barnumskej politickej reklame, ktorá referendu o členstve predchádzala, sme si na EÚ zvykli. Akosi prirýchlo. Dnes vnímame príslušnosť k "dvadsaťpäťke" ako samozrejmosť. Pred desiatimi rokmi, keď vrcholila vláda Mečiara, to bola vidina vzdialená asi ako let na Mars.
Fakt zároveň je, že pre tých, ktorí sme zostali bývať a pracovať na Slovensku, čiže drvivú väčšinu, temer nijaká zmena nenastala. To však je prirodzené - napr. rýchle zvýšenie životnej úrovne bolo absurdné očakávať práve tak ako trebárs zvýšenie cien (čím strašil Fico). Inflačný skok pri vstupe bol nepatrný. To je už vypočítané. Jediná cena, ktorá výrazne vzrástla, sú pozemky. I ďalšie vplyvy tu doma sú viacmenej fiktívne - napr. zahraničný kapitál by prichádzal aj bez členstva, len možno o čosi v nižšej miere. Tovarová výmena sa zintenzívnila, ale zvyšovanie obratu zahraničného obchodu je trend.
Dva roky proste ukázali, že EÚ žiadny zázračný liek nie je, ale hoci nič necítime, žijeme v zásadne inak definovanej krajine. Jeden príklad - nedávna plynová vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. A vôbec energetické konflikty, ktoré sa vo svete začínajú. Z pozície mimo nadnárodnej štruktúry, ktorá dáva istý pocit bezpečnosti, by sa to všetko znášalo podstatne ťažšie.
Výrazný nový prvok je vidieť vo verejnej sfére. Euročlenstvo akoby polialo čerstvou miazgou našich politikov: Eurofondy, projekty a čerpanie peňazí sú superlukratívna agenda, ktorá sa dostáva na prvé miesto. Štyristo miliárd, ktoré Dzurinda avizuje z Bruselu na roky 2007-13, rozvášnilo fantázie nielen regionálnych a okresných politikov, ale i podnikateľov a tretieho sektora. Už sa vidia v balíku - pripomína to prvú privatizačnú vlnu. Vo vrstve, ktorá sa okolo eurofondov zlieta, môžeme už dnes spoľahlivo hľadať tých, ktorým členstvo v EÚ bez diskusie pridá najviac. Zdrojov pritom nebude zďaleka toľko, koľko premiér vyzváňa; celkom iste nedokážeme využiť všetky peniaze. Sto percent sa nepodarilo ani Írsku, ktoré je vzorom.
Pýtajme sa ale krajšie: Nie, čo dala a dá EÚ Slovensku. Ale: Čo môže SR, resp. desať nových členov, dať EÚ? Otázka nie je vôbec velikášska. Len sa treba zbaviť pohľadu na úniu, ktorý sme si za dva roky, zásluhou našich politikov, osvojili - teda ako na agentúru na prerozdeľovanie peňazí pre chudobnejších členov. Fakt je totiž ten, že kľúčoví zakladajúci členovia - Francúzsko, Nemecko, Taliansko - sú vnútorne v horšom stave, ako napr. Slovensko. Áno, napriek tomu, že sú stále oveľa bohatší. Model zbohatnutia, ktorého sa dnes nedokážu vzdať, je totiž do budúcnosti neudržateľný a potrebujú sa reformovať.
A desať nových členov môže prospieť spoločenstvu práve v tom, aby sa v oblastiach, kde má právomoci Brusel, rodili také rozhodnutia, ktoré plazivú deštrukciu systému spomalia či zvrátia. Zápasy, ktorých echo občas dolieha i na Slovensko, napr. o liberalizáciu smernice o službách, alebo o voľný pohyb pracovných síl, sú nielen o zmiernení diskriminačných prvkov v prístupových zmluvách, teda v našom vlastnom záujme, ale aj - teda nepriamo určite - aj o vyvedení z krízy starých členov. Ich politické reprezentácie už nedokážu presadiť reformy vlastnými silami na domácej pôde. To ukázalo Berlusconiho vládnutie v Taliansku, či nedávno víťazstvo "ulice" vo Francúzsku v kauze liberalizácie pracovného práva.
Nie je vôbec prehnané tvrdiť, že vstup nových členov je vlastne historický pokus o - záchranu Európskej únie. Či bude mať nejaký výsledok, dá sa úspešne pochybovať. Dva roky po vstupe sa, bohužiaľ, o krízových scenároch ešte vôbec nerozpráva. Ako ukázalo aj včerajšie stretnutie Chiraca s Dzurindom, keď sa stretnú štátnici starej a novej únie, v popredí debaty sú nezmyselné témy vnucované z ich strany. Konkrétne teraz to bolo rozšírenie oblastí, kde by sa zrušilo právo veta a rozhodovalo sa kvalifikovanou väčšinou. Hlupáci. Možno o ďalšie dva roky, až prvý "sociálny štát" padne totálne na hubu, sa už budú baviť o inom. Len aby sme sa v zdraví dožili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
