významné medzníky v histórii týchto miest. Vojaci Červenej armády a vojaci 1.československého armádneho zboru v ZSSR vracajúci sa späť do rodnej vlasti zbavili obyvateľov miest a obcí východného Slovenska i celého Slovenska jarma fašizmu.
O priebehu oslobodenia od vstupu československých a sovietskych vojakov na československé územie 6.októbra 1944 až po oslobodenie Bratislavy 4.apríla 1945 bolo popísaných množstvo odborných prác a článkov z pera historikov, množstvo spomienok žijúcich pamätníkov i publicistických článkov novinárov. Pre komplexné a objektívne zdokumentovanie týchto pamätných dní je potrebné sa dotknúť aj tej stránky priebehu oslobodenia, o ktorej sa doposiaľ nepísalo alebo sa písalo veľmi málo. Ide o problematiku násilného odvlečenia občanov Slovenska do pracovných táborov a kolónií v ZSSR- gulagov, ktorá bezprostredne súvisí s prechodom frontu cez územie Slovenska a oslobodením slovenských miest a obcí.
Vyzývali pracovať a potom odvliekli
Ide o súvislosť vzájomnej časovej paralely, pretože vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že priebeh odvlečenia v jednotlivých oblastiach Slovenska bol totožný s prechodom frontu cez dané územie Slovenska. Zaisťované a následne deportované boli tieto skupiny civilného obyvateľstva osoby zaistené a internované z dôvodu osobnej pomsty a na základe falošného udania, funkcionári i radoví členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, funkcionári i radoví členovia maďarských a nemeckých politických strán a organizácií mládeže, občania maďarskej a nemeckej národnosti bez udania dôvodov hlavne v juhovýchodných a severovýchodných oblastiach Slovenska pri hromadných zaisteniach, najmä v okresoch Trebišov, Rimavská Sobota, Kežmarok, Moldava nad Bodvou, Spišská Nová Ves osoby slovenskej národnosti zaistené náhodou bez udania dôvodov. Celkovo mal priebeh zaisťovania a internácie týchto občanov v období prechodu frontu cez územie Slovenska v porovnaní so zaisťovaním našich občanov, ktorí emigrovali do ZSSR v r.1939-40, podstatne odlišný charakter. Vyplýva to predovšetkým zo skutočnosti, že uvedená skupina občanov sa po ilegálnom prechode sovietskych hraníc v r.1939-40 hlásila k pohraničným jednotkám, prípadne jednotkám NKVD dobrovoľne, pričom zaisťovanie osôb i následné odvlečenie v období rokov 1944-46 bolo zásadne násilné. Samotný priebeh zaisťovania realizovali predovšetkým orgány a jednotky NKVD, ktoré zabezpečovali tyl vojenským zoskupeniam 1. a 4. ukrajinského frontu. Rozsiahlejšie zaisťovacie akcie sa realizovali formou výzvy veliteľstva Červenej armády resp. NKVD (sovietská bezpečnostná služba) určenej pre vopred stanovenú skupinu obyvateľstva, aby sa okamžite dostavila na určené verejné miesto, odkiaľ mala odísť na niekoľkodňovú verejno-prospešnú prácu / opravu frontom zničených železníc, mostov, budov a pod./. Po zhromaždení vyzvaných občanov nasledovala ich úplná izolácia od okolia a následný transport do tzv.zberných stredísk v Košiciach, Humennom, Prešove a ďalších mestách východného Slovenska. Odtiaľ bola väčšina československých občanov odtransportovaná do zberných táborov v Poľsku, hlavne do Samboru a Zakopaného, prípadne do Maďarska a Rumunska, odkiaľ nasledovali niekoľkodňové až niekoľkomesačné strastiplné cesty do nápravno- pracovných táborov a kolónií systému GULAG na celom území ZSSR. V prípade občanov východného Slovenska to boli hlavne pracovné tábory na Donbase.
Pri zaisťovaní jednotlivcov popri falošných udaniach a osobnej pomste zohrala významnú úlohu náhoda, v prenesenom význame slova ľudská svojvôľa a proti nej stojaca ľudská bezmocnosť. Príkladov možno uviesť niekoľko: Otec a syn Kováľovci z obce Chotča v okrese Svidník boli zaistení vo februári 1945, práve keď sa s rodinou na konskom povoze vracali z evakuácie v Terakovciach pri Prešove, Ernesta Jusku z Prešova zatkli v januári 1945 preto, lebo pri domovej prehliadke našli v ich dome šabľu, ktorú si jeho otec ukryl na pamiatku.
Je ťažké z našich archívnych fondov určiť presný počet čs. občanov internovaných bezprostredne po prechode frontu v rokoch 1944-45, čiže tých, na ktorých sa vzťahoval zákon SNR č.319 Zb. z 11.júla 1991 o zmiernení krívd. Archívne dokumenty, hlavne zoznamy odvlečených nachádzajúce sa v Štátnom archíve v Bratislave a v štátnych okresných /mestských/ archívoch sú značne rozporuplné. Pre ich spracovanie Povereníctvo vnútra na základe žiadosti Ministerstva zahraničných vecí ČSR dalo pre všetky miestne národné výbory, miestne správne komisie, ONV a okresné správne komisie niekoľko jasných pokynov.
V liste ONV Košice z 24.12.1946 pre všetky národné výbory vo východoslovenskom regióne sa okrem iného uvádza: "V revolučných dňoch oslobodenia väčší počet osôb z okresov východného Slovenska odôvodnene, ale v prevažnej miere na falošné udanie bolo oslobodzujúcou Červenou armádou zaistených a odvezených do ZSSR, odkiaľ sa mnohí doposiaľ nevrátili. Je našou mravnou povinnosťou nevinných vrátiť ich rodinám do oslobodenej vlasti a vinníkov máme právo dať do rúk trestajúcej spravodlivosti doma... Zoznamy spracujte s následovnými údajmi..." V dokumente je jasne stanovené, kto má byť zahrnutý do intervenčnej akcie našich vládnych orgánov na kompetentných sovietskych miestach, ktorým mali zoznamy slúžiť. Zoznamy spracované príslušnými národnými výbormi a miestnymi správnymi komisiami odrážali úprimnú snahu dostať späť do Československa maximálny počet občanov, neberúc ohľad na to, či išlo o vojnových zajatcov, internovaných civilných občanov, osoby nezvestné, aká bola ich národnosť a pod. Takto boli sovietskym úradom predložené mená asi 2000 československých občanov, o ktorých prepustenie resp. odovzdanie bolo žiadané. Na dôrazné intervencie československých veľvyslanectva v Moskve odpovedal Komisariát zahraničných vecí, že počet osôb uvedených v zozname je značne prehnaný. Komisariát uvádza, že: z internovaných čsl. osôb už bolo 482 odoslaných domov, práve odoslaných je 237 osôb, pričom ostávajúcich 513 osôb je obvinených z aktívnej pronacistickej činnosti a má byť postavených pred súd.
Sovietske úrady uvádzajú len 1232 osôb, ktoré podľa nich boli Červenou armádou zatknuté a odvezené za hranice ČSR.
Údaje uvádzané sovietskymi úradmi, aj napriek prihliadnutiu k chybám pri administratívnom spracovaní zoznamov, nemožno považovať za objektívne. Reálne počty československých občanov, ktorí sa v inkriminovanom čase nachádzali v nápravno-pracovných táboroch a kolóniách boli podstatne vyššie, pretože v období prechodu frontu cez územie východného Slovenska na konci roku 1944 a v prvých mesiacoch roku 1945 internácie československých občanov do ZSSR vrcholia, pričom absolútna väčšina z nich do prvej polovice roku 1946 bola ešte na území Sovietskeho zväzu. Spomínané koordinované aktivity SNR i československých vládnych orgánov, predovšetkým Ministerstva zahraničných vecí pokračovali aj v priebehu rokov 1947-48. Okrem týchto oficiálnych aktivít existuje veľký počet listov, prosieb, skupinových petícií za návrat odvlečených od ich príbuzných, občanov obcí, politických strán a podobne.
ONV Spišská N. Ves žiadala o pomoc Chruščova
Zaujímavý je list ONV v Spišskej Novej Vsi z 3.11.1945 N.S.Chruščovovi, prvému tajomníkovi Komunistickej strany Ukrajiny, v ktorom píšu: "Chceme Vás požiadať o pomoc pri vyhovení našej žiadosti o prepustenie zaistených Slovákov, občanov okresu Spišská Nová Ves. Za účelom objasnenia celej situácie uvádzame následné: Po oslobodení mesta Spišská Nová Ves a ostatných obcí nášho okresu slávnou Červenou armádou bola značná časť nášho obyvateľstva predovšetkým z mesta Spišská Nová Ves zaistená orgánmi Červenej armády a neskoršie aj vyvezená- deportovaná do ZSSR. Musíme však v prvom rade zdôrazniť dôležitú skutočnosť, že väčšia časť zaistených a deportovaných Slovákov sa stala obeťou ľudskej zlomyseľnosti, nakoľko boli niektorými svojimi spoluobčanmi pred orgánmi Červenej armády lžou, nepravdivými a falošnými výpoveďami obvinení. Títo falošní obviňovatelia si chceli takýmto spôsobom a stali sa obeťou osobnej pomsty. Áno, pripúšťame, že medzi zaistenými, ktorých žiadame prepustiť sú Slováci, ktorí sa dopustili istých previnení z hľadiska politického-slovenského. Tých však potrebujeme tu, v Spišskej Novej Vsi, aby sme ich mohli postaviť pred naše ľudové súdy." Pripojený zoznam obsahuje mená 160 občanov Spišskej Novej Vsi výlučne slovenskej národnosti, ktorí boli v dňoch 31.1. a 7.2.1945 zaistení jednotkami NKVD a deportovaní do ZSSR. Okrem toho bolo v uvedených dňoch zaistených 26 občanov mesta národnosti maďarskej a 15 národnosti nemeckej.
Z aktivít skupín občanov možno uviesť list 32 matiek a manželiek štátnemu tajomníkovi Dr.Vladimírovi Clementisovi z 30.apríla 1947, v ktorom prosia o intervenciu u príslušných orgánov za 32 synov a mužov z mesta Prešov. Okrem iného píšu: " Trpiace matky, manželky a deti pevne veria, že vy pán Štátny tajomník neodopriete podať pomocnú ruku na záchranu odvlečených osôb, čím vrátite pokoj a kľud do našich rodín."
V súvislosti s počtami československých občanov odvlečených do pracovných táborov a kolónií ešte niekoľko poznámok k rozsahu odvlečenia. Rozsah zaisťovania a následných deportácií na území Slovenska bol značne rozdielny čo sa týka teritoriálneho rozloženia i rozsahu. Územne boli deportácie v prevažnej miere sústredené do oblasti východného Slovenska, predovšetkým do južných oblastí s prevládajúcim maďarským národnostným etnikom a do severných oblastí so silným zastúpením občanov nemeckej národností. Tieto oblasti postihli aj početne najrozsiahlejšie zaisťovacie akcie a internácie. Medzi ne patrí internácia 392 osôb zaistených od 3.2. do 10.2.1945 v okrese Kežmarok, zaistenia a okamžitá deportácia 135 občanov z malej obce Nižný Medzev v moldavskom okrese, 670 občanov z obce Veľký Blh v okrese Rimavská Sobota, 168 občanov z Malého Horeša v okrese Trebišov a možno uviesť mnoho ďalších príkladov zaisťovacích akcií. Na druhej strane sú v značnej miere rozšírené aj zaistenia jednotlivcov i malých skupín osôb. Z okresu Svidník bolo zaistených a následne internovaných v dňoch 21.1.-7.2.1945 7 osôb a to z obcí Chotča, Turany, Veľké Bukovce, Stropkov a Svidník, z okresu Vranov nad Topľou 6 osôb, z toho 3 z mesta Vranov a ostatní z okolitých obcí-Čaklov, Sačurov a Vranovské Dlhé. V rámci uvedených zaistení boli v prevažnej miere zaisťovaní muži rôznych vekových kategórií, avšak pri hromadných zaisteniach sa stretávame aj so zaistením a deportáciou mladých žien. Napríklad už v spomínanej deportácii v Nižnom Medzeve dňa 11.2.1945 bolo postihnutých 22 žien vo veku od 17 do 30 rokov, z toho 2 robotníčky, 1 úradníčka a 19 mladých žien z domácnosti. Z okresu Kežmarok to bolo 6 žien, z toho päť nemeckej a jedna slovenskej národnosti. Prípady deportácií detí, či už samostatne alebo s rodinnými príslušníkmi z územia Slovenska, nie sú doposiaľ známe.
U Gulagoch bola väčšina bez súdu
Celkový počet zaistených osôb a osôb internovaných v GULAGOCH bol najvyšší pravdepodobne v roku 1941, amnestiou z 22.júla a 24.novembra 1941, keď bolo z tábora v súvislosti s formovaním čs.vojenskej jednotky v ZSSR prepustených 10 000 našich občanov. Následne v rokoch 1943-44 tento počet značne poklesol. Stúpajúca tendencia je zaznamenaná na prelome rokov 1944-45 až do roku 1947, keď sa uskutočnila repatriácia československých občanov deportovaných do ZSSR po prechode frontu územím Slovenska. Od roku 1948 majú počty deportovaných klesajúcu tendenciu. Podľa sovietskych štatistík bolo medzi odsúdenými v nápravno-pracovných táboroch a kolóniách k 1.januáru 1951 len 227 československých občanov. Repatriácia našich občanov bola prakticky ukončená v decembri roku 1953. Známe sú okolnosti návratu skupiny asi 140 občanov z nápravno-pracovného tábora najprísnejšieho režimu Stelpag v Džezkazgane v Kazašskej republike.
Celkovo možno počet občanov odvlečených z územia Slovenska v rokoch 1944-45 podľa predbežných archívnych štatistík a registračných údajov Konfederácie politických väzňov Slovenska odhadnúť na 6-7000 z toho z územia východného Slovenska asi 4 000 občanov.
Dopátrať sa skutočnej výšky vynesených rozsudkov v prípade československých občanov odvlečených v rokoch 1944-46 je prakticky nemožné. Absolútna väčšina z nich bola do nápravno-pracovných táborov a kolónií odvlečená bez akéhokoľvek súdu a teda aj rozsudku, čo malo za následok, že trestanci nevedeli ani nemohli odhadnúť dĺžku svojho pobytu v pracovných táboroch. Skutočné dĺžky pobytov našich občanov v táboroch sú tiež rozdielne. Vo väčšine prípadov išlo o časové obdobie 1-3 roky, pretože repatriácie týchto občanov do Československa vrcholili v rokoch 1947-48. Známe sú však aj prípady podstatne dlhších pobytov v nápravno-pracovných táboroch a kolóniách: 20-ročný učeň Ladislav Kundrák zaistený 27.1.1945 v Košiciach sa z tábora vrátil 8.12.1953. Odvlečený študent levočského gymnázia František Čambal zo Spišskej Novej Vsi, zaistený taktiež v januári 1945, sa do rodného mesta vrátil v decembri 1953. Je možné uviesť mnoho ďalších príkladov.
Skupina občanov emigrujúcich z Československa do Sovietskeho zväzu v rokoch 1939-40 a následne internovaná do už spomínanej pracovných táborov a kolónií, sa z nich dostala v priebehu rokov 1942-43 po rozsiahlej amnestii v júli a v novembri 1941 a v súvislosti s formovaním československých zahraničných jednotiek v ZSSR.
Otvoreným problémom zostáva, či vôbec bolo odvlečenie československých občanov dohodnuté a na akej úrovni, či už v politických alebo vojenských kruhoch. Domnienky, že o deportáciách našich občanov sa hovorilo už pri rokovaniach medzi Benešom a Stalinom v súvislosti s podpísaním československo-sovietskej zmluvy v decembri 1943, potvrdené neboli. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením niektorých maďarských politických kruhov, že odvlečenie občanov maďarskej národnosti z juhovýchodných a južných oblastí Slovenska bolo určitou formou riešenia národnostnej otázky v Československu.
Treba konštatovať, že všetci občania, ktorí boli jednotkami NKVD zaistení a deportovaní do ZSSR v rokoch 1944-46, mali byť braní na zodpovednosť na území štátu, ktorého boli občanmi, a teda zodpovedať sa pred orgánmi justície v ČSR ako samostatného a svojprávneho štátu.
Autor: Mgr. Vladimír Hospodár
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
