umení našlo oblasť, v ktorej sa snažia realizovať. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nešlo o deti s Downovým syndrómom...

"Naše polyestetické centrum ArtEst vzniklo, lebo som si bola vedomá, že tieto deti sú umelecky nadané takisto ako zdravé," hovorí vedúca centra a matka myšlienky estetického vzdelávania postihnutých detí PaedDr. Lívia Kalmárová. "Niektoré inklinujú ku kresleniu, iné k hudobnému umeniu. A keďže som učila na Pedagogickej fakulte, v zásade som sa celý život pripravovala, že s nimi budem pracovať v tejto oblasti." Niet divu, v hlúčiku detí, ktoré sa okolo nás zhŕkli pri príchode do centra, je aj jej dcéra Janka. "Dcéru som viedla už od malička tak, že doma mala všetky práva a povinnosti. Tak, ako syn chodil na hudobnú, tak aj ona chodila na klavír. Číta knižky, Harryho Pottera už druhý diel. Vedela som, že sa to dá, len treba chcieť," vysvetľuje pani Kalmárová, prečo sa rozhodla dať šancu na umelecký rozvoj aj postihnutým deťom.

"Sú vďačné za každú informáciu"

Mnohým sa môže zdať, že táto práca je šialené sebaobetovanie a trápenie, no z očí Lívie Kalmárovej žiari jedine spokojnosť. "Je fantastické učiť tieto deti. Preto by som nepovedala, že je to ťažké. Ony sú také vdačné za každú informáciu, že aj keby mi to trvalo dva mesiace naučiť jednu pieseň, tak nikdy nepoviem, že je to obtiažne, pretože keď na nich vidím, ako chcú, tak sa nedá rozprávať o náročnosti tejto práce." Samozrejme, že proces učenia je dlhší a náročnejší na trpezlivosť, no očividne to nikomu nevadí. Decká sú inak rovnakí žiaci ako zdravé deti - aj tieto majú svoje muchy a učiteľa neposlúchajú, no keď príde na robotu, poslušne zasadnú za klavír či k ihle a niti. "Deti s Downovým syndrómom veľmi pekne držia ruky a sú schopné hrať na klavíri dosť disciplinovane. Majú tiež fantastické rytmické cítenie. Hráme síce jednoduché ľudové piesne, ale trvám na tom, že oboma rukami. Žiadne vyťukávanie jedným prstom."

Edo má rád Mozarta, Laco ľudovky

"Ja som najprv zaspieval jednu pesničku, a tak sme zistili, čo sa dá," hovorí Edo Mikita, jeden z "žiakov" pani Kalmárovej. "Moja najobľúbenejšia je Mozartova uspávanka. Bolo to ťažké učenie, dosť ťažké. Nie príšerne ale...," spomína na svoje začiatky a vzápätí nám aj zanôti. "Edko už vystupoval pri rôznych príležitostiach. V Bratislave, na vianočnom koncerte, či na adventnom koncerte v novembri s názvom Poďakovanie za lásku," chváli učiteľka svojho zverenca.

Okrem Eda centrum pravidelne navštevuje ďalších trinásť mladých ľudí - pani Kalmárová ich s láskou volá "moje detičky" aj napriek tomu, že majú od 14 do 35 rokov. "Narážame na problém, že máloktoré z nich vie samé prísť. Neorientujú sa v meste, takže musia ísť so sprievodom. A to už závisí na rodičoch, ako k tomu pristupujú. Tých 14, ktorí chodia pravidelne, majú veľmi iniciatívnych rodičov, chcú, aby deti chodili." Ostatní sa vraj vedia vyhovoriť takmer na všetko, počnúc zlým počasím.

"Ja som prišiel vďaka mojim rodičom, že ma pustili a vďaka Lívii, že presvedčila mojich rodičov," hovorí Laco Gordan. "Hrám na klavíri a moje obľúbené sú ľudovky, Pásli ovce, Janko môj, Zahrajte mi muzikanti, Červené jabĺčko."

PaedDr. Kalmárová ho doslova našla. "Na odbornom učilišti na Alejovej mali nejaký mikulášsky večierok a on tam tiež vystupoval. Vtedy som zistila, že je veľmi muzikálny. A tak som ho oslovila, či by k nám nechcel chodiť. On sa potešil, prosil ma, že by veľmi chcel hrať na nejakom hudobnom nástroji. Začal ku mne dennodenne chodiť domov a veľmi pekne sa naučil hrať na klavíri," spomína na svoj "umelecký objav".

Medzitým nás však vyruší Janka Halászová, ktorá chce zahrať na zvonkohre. Nezabudne sa však pochváliť, že zvláda aj iné. "Pomáham rodičom, maľujem, kreslím a učím sa hrať na klavír."

Síce kostrbaté, no predsa sú to srdiečka

V centre vládne príjemná pracovná atmosféra. Janka Kalmárová cvičí na flaute, Janka Halászová na klavíri. Pri čaji a sušienkach sa ostatní venujú vyšívaniu, či kresleniu. No keďže sa blíži máj, lásky čas, vystrihujú decká srdiečka, ktoré neskôr nalepia na pohľadnice.

Ich práce nikdy nebudú vystavené v madridskom Prade, ani ich nebudú pozývať do Carnegie Hall - no ak by nad tým uvažovali, tak by im to nevadilo. Tieto "večné deti" totiž žijú pre daný okamih, sú šťastné, že sa im niekto venuje a že dostali šancu. V ArtEste je Lívia Kalmárová preto bezpochyby rešpektovaná autorita. Lívia sem, Lívia tam - decká ju volajú akonáhle si nevedia s niečím poradiť. Všetky sú jej vďačné, že ich nezaradila do kolonky "nepoužiteľné", ale trpezlivo sa im venuje.

Centrum si zakladá na tom, aby každé dieťa robilo to, na čo má talent. "Peťa Semanová napríklad veľmi krásne vyšíva, maľuje, ale jej jemná motorika je veľmi slabá pri hre na hudobnom nástroji. Hrá síce na fúkacej harmonike, zatiaľ veľmi kostrbato, ale pracujeme na tom," vysvetľuje učiteľka.

"A tak by som mohla charakterizovať každé jedno z mojich detičiek. Peťo Behúň sa tiež naučil pekne na klavíri. Sestry Juhárové, Veronika a Lenka zas veľmi pekne spievajú. Chytia rytmus aj vedia skoordinovať sluch a hlasivky. Popritom aj maľujú rovnako ako Beátka Krilová. Vladko Hreško by chcel hrať na bicích, no na to ešte peniažky nemáme, a tak mu dávam všelijaké ľahko ovládateľné rytmické nástroje. A zvládol to tak dobre, že na vianočnom koncerte hral na triangli tak ako Miško Hric," vymenúva bez zaváhania každé zo svojich "malých" zverencov. Možno ich bude onedlho viac, údajne sa stále hlásia, keďže sa rodiny s postihnutými deťmi navzájom poznajú. Po opletačkách s priestormi si tiež konečne našli svoj stabilný na Ulici výstavby, kde sa ich zmestí viac. "Do budúcnosti by som chcela urobiť knižnicu, kde by som chcela robiť besedy s hercami a spisovateľmi. A veľmi by som chcela divadlo, ale to by som už sama nezvládla. Je síce pravda, že sa nám hlásia pomocníci, ale uvidíme. To je jediné, čo sa dá povedať na isto..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.