sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Na začiatku v hlbokom dávnoveku kúrili obyčajným ohňom. Oheň bol zároveň zdroj svetla a univerzálny sporák. Koláče sa na ňom nepiekli, ale pečienka bola obstojná. Najviac starostí narobil dym. Valil sa voľne po jaskynných príbytkoch a chatrčiach. Komín bol neznámy takmer až do 15. storočia. Podobne aj pece, hlinené alebo kamenné, ktoré sa objavujú až oveľa neskôr, približne 8000 rokov pred n. l. Slúžili ale na vypaľovanie keramiky, tavbu rúd a nie na kúrenie. Ešte aj staroveké, pomerne vyspelé civilizácie Peržania, Gréci a Rimania používali na príležitostné vykurovanie a varenie ohnisko s nízkym obmurovaním, prerobenom v staroveku na krb. V teplých prímorských krajinách bolo vykurovanie pre radového občana nepodstatné a stalo sa problémom len vo veľkých, mramorových sídlach Gréckych a Rímskych boháčov. V luxusnom prostredí pompéznych kúpeľov a palácov vzniklo aj prvé ústredné kúrenie. Zaviedol ho v 1. stor. pred n. l. Grék S. Orata. Nazývalo sa hypocaustum a pozostávalo z kanálov z tehál v stene a pod podlahou budovy. Nimi sa rozvádzal teplý vzduch z pece vo vykurovacej miestnosti. Spočiatku sa používalo pre vykurovanie vo verejných kúpeľoch, údajne už od roku 200 pred n. l. Orata ho vraj len prevzal a vylepšil. Bolo ale natoľko dokonalé, že ho 100 rokov pred n. l. začali používať aj Rimania. Využívali ho na vykurovanie rozsiahlych obydlí boháčov. Teplovzdušné kúrenie fungovalo ešte v stredoveku na niektorých hradoch a v palácoch, v Nemecku v Lűneburku, v Marburku. Pretože bolo pomerne nákladné a vyžadovalo zložitý systém kanálov a rúr v murive, upadlo na čas do zabudnutia. Znova sa vynára až v polovici 18. storočia najprv v Petrohrade, potom vo viacerých európskych palácoch. Najviac sa rozšírilo o niečo neskôr v USA.
Európsky stredovek počnúc výstavbou hradov, palácov a prvých väčších miest, uprednostňoval v kúrení v zime menej dokonalé, avšak aj na varenie vhodné otvorené vymurované ohniská a krby. Zhruba od 15. storočia sa ohniská začínali prikrývať železnými platmi. Vznikali prvé kachľové pece a komíny. Okolo roku 1460 sa objavujú liatinové pece. V nasledujúcom storočí sa z nich stal umelecký predmet. V najväčšej obľube boli pece keramické. Svoj vrchol dosiahli v 17. a 18. storočí, keď mali rozmanitý, výtvarne veľmi prepracovaný vzhľad. Zavše nadobúdali obrovské rozmery. V Artušovom paláci v Gdaňsku bolo kachľové ohrievacie teleso vysoké až 10 metrov. V domácnostiach sa bežne používali menšie, menej honosné kachľové a listinové pece, vhodné aj na varenie. Klasické murované kuchynské pece s roštom, popolnicou, zatváracími dvierkami a kovovými plátmi, s otvormi na hrnce, popisuje ako novinu Talian Cardano r. 1550 vo svojom spise De sublititate. Ich konštrukcia sa s univerzálnou platnosťou preniesla na piecky liatinové, ktoré navyše mali výhodu, že sa dali voľne presúvať. Boli veľmi obľúbené na ďalekom východe v Číne a v krajinách Islamu. K vrcholu dokonalosti ich priviedol v 18. stor. škandinávsky mystik Emanuel Swedenborg prežívajúci plamenné vízie počas svojich extatických stavov. Pri jednom predpovedal požiar Stockholmu. Z vizionárskej posadnutosti ohňom vyprodukoval Swedenborg okrem množstva teozofyckých spisov v roku 1722 celkom špecifické vylepšenie liatinovej pece s viacerými nadstaviteľnými rýchlosťami kúrenia, so zabudovanými ohrievacími rúrkami, regulačnou záklopkou vetrania a horenia. Pod názvom "Americká pec" sa rozšírili najmä v zámorí. Prežili v západoeurópskych a amerických domácnostiach hlboko do 20-teho storočia ako jeden z najdokonalejších vykurovacích systémov na tuhé palivo. V 60. rokoch 19. storočia sa objavil starý známy plechový sporák.
V polovici 18. storočia sa na scénu dostáva priemyselné využívanie pary a s ním aj ústredné kúrenie. Jeho začiatky sú spojené s menom slávneho anglického vedca, vynálezcu parného stroja Jamesa Watta. Ten roku 1784 zaviedol prvú inštaláciu parného kúrenia. Pokusy s parným kúrením robil síce už pred Wattom roku 1652 jeho krajan H. Platt, ale len pre skleníky. U nás sa o niečo podobné pokúšal v 18. storočí v botanickej záhrade v Hlohovci gróf Erdödy. Podľa systému J. Watta sa teplá para, dosahujúca až 200 celziovych stupňov, pod tlakom niekoľko atmosfér rozvádzala z kotla rúrami do vyhrievacieho telesa a potom nepretržitým kolobehom späť do kotla. Anglický patent sa začal využívať najprv v sušiarňach, kostoloch a neskôr v obytných domoch, od roku 1830 v jednoduchých rebrovaných výhrevníkoch. V tom čase paru dobiehala v kúrení stabilnejšia teplá voda a radiátor. Priekopník kúrenia s teplou vodou bol Švéd M. Triewald v Anglicku roku 1716 opäť pri vyhrievaní skleníkov. Patent na vysokotlaké kúrenie teplou vodou bol vystavený tiež v Anglicku roku 1839 Ing. A. M. Perkinsonovi. Prvé - liatinové - radiátory sa objavujú v USA roku 1880. O ich rozvoj sa zaslúžil náš rodák Ing. Strebal. Začiatkom 20. storočia sa v teplovodnom vykurovaní začínajú používať obehové čerpadlá. Tie sa pričinili o prudší rozvoj vykurovania teplou vodou na úkor pary. V prakticky nezmenenej podobe funguje do dnešných čias.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan LAZORIŠÁK
* L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet, Slovníček dejín techniky
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
