úžasný repertoár, ktorý sa nijako nedal prehliadnuť. U vtedajšieho publika bodovala aj ako trojnásobná zlatá slávica. Vtedy bola mladá, krásna, dlhovlasá a nosila nápadné mini sukne. Tí mladší ju mali možnosť prvýkrát vidieť a počuť spievať v novembri 1989 už ako zrelú dámu, ktorá si čo to v živote odskákala. Marta Kubišová je symbolom vzdoru voči červenému režimu. Život jej práve preto uštedril nejednu škaredú ranu. Ako spomenula v našom rozhovore, stále, keď si ju predvolali policajti, vzala si so sebou aj zubnú kefku, pretože nevedela, kedy sa vráti domov. Keď podpísala chartu v roku 1977, akoby priliala oheň do komunistického ohňa. Nielen vtedajšia socialistická moc, ale celkovo život sa s Martou nemaznal. Neúspešne sa trikrát pokúšala dostať na medicínu. Prežila najväčší žiaľ zo žiaľov, pretože jej zomrelo prvé dieťa. Na Kačenku, druhú dcéru, musela čakať dlhých 10 rokov a pomaly sa vzdávala nádeje, že bude matkou. Prežila dve manželstvá, obe sa skončili rozvodom. Napriek tomu ostáva, zdá sa, sama sebou, k imidžu nepotrebuje plastiky, je prirodzená, úprimná, pokojná a jednoducho povedané - ľudsky krásna.
Nerozmýšľate o tom, že by bolo zaujímavé o vašom živote natočiť film, či napísať román?
"Niekoľko kníh o mojej prvej kariére, ale aj o tej po roku 1989, vyšli. Stále sa utešujem, že raz budem mať toľko času a napíšem knihu, ako som tých celých dvadsať rokov prežívala a videla ja, ako sa ma to dotýkalo. Myslím si, že to bude komické, pretože nikdy som tie veci nevnímala tak tragicky, akými vlastne boli. Okrem straty môjho prvého dieťaťa. Pre mňa to bola veľká tragédia. Vtedy som si myslela, že sa nikdy nepozbieram. Kariéra, s tým, že nemôžem spievať, som sa akosi rýchlo vyrovnala, so stratou dieťaťa som sa však dodnes nezmierila. (M. Kubišová prišla o dieťa v ôsmom mesiaci tehotenstva - pozn. red.) "
Ste umeleckým symbolom Pražskej jari 1968, ale vaše meno sa spája aj s Novembrom 1989. Aké sú vaše pocity po sedemnástich rokoch? Nenastala u vás dezilúzia z toho, čo sa deje v Česku a na Slovensku?
"Pre mňa bol november poriadny šok, pretože nič nebolo pripravené. V tom čase som bola zamestnaná na plný úväzok ako referentka zásobovania so školopovinným dieťaťom. Keď sa to začalo všetko variť, zavolali ma, aby som prišla 17. novembra zaspievať študentom. Ešte stále som si nerobila ilúzie. Spomínam si, ako moja mamička stále hovorila, že revolúcia je najkrajšia v červáncích (ide o ustálenú českú frázu, doslovný preklad je, keď sa zmráka na búrku - pozn. red.). Potom však prídu tie všedné dni, takže som na to bola pripravená. Život ide ďalej a niekedy si povieme, je to také Kocúrkovo. No ale čo nám iné ostáva, aj to je život určitého národa. Radšej žiť v slobodnom Kocúrkove ako v komunizme. Osobne a veľmi veľmi som si vážila to, že sa konečne prestali o mňa starať, bola som naozaj slobodná. Chvála Bohu, nie som už na idexe režimu."
A čo kariéra? Mali ste nejaké predstavy, ako ju po dvadsiatich rokoch opäť rozbehnete?
"Práveže vôbec nie. Vpadla som do toho ako do rieky. Päť rokov som spoznávala nový šoubiznis. Trvalo mi dosť dlho, kým som si našla svoju parketu."
Revolučné udalosti sa spájajú aj s menom exprezidenta Václava Havla, ktorý je krstným otcom vašej dcéry. Zmenila ho prezidentská funkcia?
"Keď bol prezidentom, už sme sa tak často nevídali. Ale musela som to akceptovať. Na príčine bol prezidentský protokol. Skôr som sa stretávala s Oľgou. Aj teraz sa častejšie stretávam s jeho druhou manželkou Dášou."
Mali ste nejaké privilégiá či výhody, keď bol váš blízky priateľ prezidentom?
"Tak to určite nie. Ale spomínam si na jednu veľmi milú príhodu. Konal sa môj prvý koncert, uvádzal ho Jirka Bartoška a bolo to všetko nahrávané do rádia, vtedy ešte do československého. Bola tam aj moja mamička a dcéra Kačenka. Vtedy mala 10 rokov a protokolárne záležistosti jej nič nehovorili. Svojmu kmotrovi vtedy povedala - prosím ťa, môžem ti stále tykať, keďže si už tým prezidentom ? A on jej na to, že jasne, že áno."
Je Václav Havel vzorným krstným otcom?
"Práve, že nie. Oľga ho stále ospravedlňovala. Vašek bol v tomto zábudlivý. Darčeky k Vianociam, o to všetko sa vzorne starala jeho manželka. V čase, keď Káťu krstili, bol Vašek štyri roky vo väzení, čakali sme na neho. Keď ho konečne pustili, Oľga si zlomila nohu. Na krst teda prišiel iba Václav a priviezol so sebou asi dva alebo tri autá policajtov."
Čo dnes robí vaša dcera Kačenka?
"K spievaniu neinklinuje. Je trénerkou fitness. Ako reportérka mi pomáha s reláciou Chcete mne?, ktorú robíme už štrnásť rokov. Predtým pracovala v nadácii pre ochranu zvierat. Dcéra sice vyštudovala publicistiku, lenže u nás dnes prevláda bulvár a ona to nechce robiť, je to pre ňu potupné."
Keď vám vtedajší režim v roku 1969 stopol kariéru, Helena Vondráčková a Vácalav Neckář spievali ďalej, dokonca si vybudovali slušnú pozíciu na hudbnej scéne. Nebolo vám to niekedy ľúto, nezmáhala vás zlosť, smútok, či dokonca závisť?
"Oni na mňa rok čakali. Kúpili si však na dlh autá, museli teda pracovať. A tie pocity, o ktorých hovoríte, ma neovládli ani na minútu. Vedela som, že kráčajú po mínovom poli a že ich kariéra sa môže kedykoľvek bez akejkoľvek príčiny, tak ako u mňa, ukončiť. Keď som čakala prvé dieťa, napísala som im vtedy list, aby si rozdelili aparatúru, ktorú sme už, našťastie, mali splatenú. Aby sa postavili na vlastné nohy, aby ostali spolu a zobrali si k sebe nejakú tmavovlásku..."
Stretávali ste sa potom?
"Ale áno. Vašek prišiel neraz ku mne do práce a tiež Helena. Raz mi dokonca Helena povedala - poď som mnou do hospody. A ja jej na to, neblázni, veď ja som v pracovnom procese. Nejde to, len tak odísť si do kaviarne. Tak sme stáli na vrátnici, rozprávali sme sa a vrátnik nás mlčky pozoroval."
V roku 1994 sa konal comebeck Golden Kids. Nechystáte opäť niečo?
"Ale my traja stále vzájomne spolupracujeme. Hosťujeme jeden druhému vo svojich programoch. Ale nejaký veľký návrat momentálne v pláne nie je."
Váš prvý manžel emigroval, neuvažovali ste nad tým aj vy, keď vám zakázali spievať?
"Nie, povedala som si, nestojí mi to za to. Verila som tomu, že Rusi pôjdu do dvoch rokov naspäť domov. Môj manžel od roku 1968 vedel, že v našej krajine už viac točiť nebude môcť. Nakrútil totiž Oratórium za Prahu. Tretí deň po invázií celý svet videl jeho film. Strihal sa v Paríži a dal ho potom do distribúcie. Bol nervovo tak vyčerpaný, naozaj som mala strach, že by spáchal samovraždu. Preto mu ostávalo jediné východisko, opustiť našu krajinu. Ja som si však nechcela inde budovať kariéru. V roku 1968 sme s Helenou a Vaškom boli päť týždňov vo Francúzsku. Dostala som ponuku, aby som tam ostala a skúsila spievať aspoň pol roka. Povedala som si však nie, nestojí mi to za to. Za mesiac prišli Rusi a všetkým ponukám bol koniec. Čakala som však desaťkrát dlhšie, ako som si naplánovala."
Ste známa ako ochrankyňa zvierat, súhlasíte s tvrdením, že ste česká Brigitte Bardot?
"Ale nie, ona to mala lepšie, pretože váhou svojej osobnosti a popularitou dokázala veľa. Mojou snahou bolo docieliť, aby kamera prišla do útulkov pre opustené zvieratá a ukázala ich verejnosti, ostali sme pri tom 14 rokov. Svedectvom toho je relácia Chcete mně?
Ako milovníčka zvierat určite máte doma čo to zo zvieracej ríše.
"Pre troma rokmi mi uhynul pes plemena azavak. Bola to moja láska na prvý pohľad. Prešlo ho auto. Ale ostala nám fenka tohto plemena. Má 4 roky a volá sa Ganet. Okrem toho mám piatich kocúrov, ktorých som dostala alebo pozbierala."
Určite máte so zvieratkami aj milé príhody.
"Tak tých je veľa. Perzský kocúr bol napríklad nechaný v čakárni u môjho veterinára. Pôvodní majitelia ho priviezli ako 2-ročného utratiť. Ja ho mám už 15 rokov. Veterinár ma poprosil, aby som mu našla nový domov. Zapáčil sa mi a ostal u nás. Vtedy sme mali yorkshirského teriéra. Mal však astmu, túto chorobu mu diagnostikovali ako 4-ročnému. Od tej doby bol stále na tabletkách a uhynul nám ako 6-ročný. Kocúr a tento pes, tak to bolo úžasné duo, pretože kocúr bol väčší. Teraz je náš kocúr moderátor, pretože všetko u nás v rodine uhladzuje a napráva vzťahy. Ďalšieho sibírskeho kocúra máme z útulku, jeho brat bol príliš podchladený, tak bohužiaľ uhynul. Hovoríme mu Bubu, pretože je to poriadny bojko. Našim hosťom ho ukazujeme iba na fotografiách, pretože pred každou návštevou sa skryje. Nikto nikdy ho ešte nevidel. Keď príde veterinár, musím použiť násilie. Inokedy zase kvôli svojej zbrklosti skáče po celom byte a všetko pozhadzuje, popolníky, vázy aj šálku s kávou. Ale nemôžem sa na neho hnevať, je nádherný."
Máte 63 rokov, napriek tomu ste prirodzene krásna, plastické operácie sú vám pravdepodobne cudzie.
"To máte pravdu. Kvôli plastike by som musela mať stále veľa peňazí a tie nemám. Niektorá operácia sa totiž nepodarí a musí sa opakovať napríklad po troch rokoch. To si teda neviem predstaviť, že by som ako 80-ročná musela platiť za nejaký lifting."
Čo odkážete ženám, ktoré svoj vek taja a boja sa pribúdajúcich rokov?
"To sa vždy nejako prevalí. Je zbytočné tajiť svoj vek. Naopak, treba naučiť svoje okolie, aby si na pribúdajúce roky žien zvykli."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
