pôvodne spolu s vinohradníkmi, záhradníkmi, roľníkmi, pastiermi a baníkmi medzi tzv. neživnostenské zamestnania.
Rybárstvo parí k najstarším zdrojom obživy a tým aj medzi najstaršie zamestnania. Vyvýjalo sa od praveku. Keď sa rybári začali organizovať do cechov, spočiatku sa združovali s obchodníkmi s rybami. Pravdepodobne najstarší cech rybárov na území dnešného Slovenska bol v Kežmarku, kde rybári majú svoj cech doložený od roku 1453 (mimochodom tento cech bol nielen najstarším potravinárskym cechom v Kežmarku, ale aj najstarším kežmarským remeslom). V Bratislave sa rybári združili do cechu spolu s obchodníkmi s rybami v roku 1511, v Bardejove mali rybári cech od roku 1588, od začiatku 16. storočia bol v Komárne, od 17. storočia v Prešove a Košiciach, od 18. storočia v Gajaroch a v Šamoríne. Rybárske cechy v ostatných mestách vznikali až v 18. 19. storočí pod nemeckým vplyvom. Zakladali ich prevažne pozdĺž Dunaja. Rybári žijúci v poddanských mestečkách, ako napríklad v Devíne, Garajoch, Stupave, Levároch atď. sa združovali do oblastných cechov. Od panstva, so súhlasom zemepánov si prenajímali za ročný poplatok rybný revír. Najväčší rybársky cech bol v Komárne, ktorý dodával ryby i pre kráľovský dvor do Bratislavy, Viedne a príležitostne aj pre iné panovnícke dvory. Spotreba rýb bola toho času veľká a to nielen preto, že sa pôst všade a prísne dodržiaval.
Zaujímavosťou bratislavských rybárov bolo, že v jednotlivých bodoch ich artikúl sa ustanovovalo, koľko lodiek môže mať každý majster, ako a kedy sa môžu ryby predávať a dovážať do mesta. Ryby v Bratislave sa mohli z mesta vyvážať len so súhlasom mestskej rady. Obchodníci smeli ryby predávať iba na Rybnom námestí, nesmeli ryby dovážať do zásoby a predávať ich mohli len celé a na váhu. Na čele cechu v Bratislave mal byť jeden rybár a jeden obchodník s rybami.
Vnútorné zriadenie rybárskych cechov bolo takmer rovnaké ako pri iných cechoch. Na čele cechu stál cechmajster, ktorého si volili vždy na deň sv. Petra a Pavla, bol to súčasne aj slávnostný deň cechu, za ním v hierarchii nasledovali majstri, tovariši a napokon učni. Podľa stanovených artikúl mal každý člen cechu presne popísanú prácu, ktorú vykonával. Ich pracovná náplň bola bohatá. Rybári okrem rôznej techniky lovenia a spracovania rýb, museli vedieť zhotoviť rybársku sieť a opraviť ju. V niektorých cechoch sa od rybárov vyžadovala aj príprava, čiže varenie rýb. Členovia tohto cechu pracovali denne od rána až do noci, s výnimkou soboty, kedy prácu museli dokončiť do západu slnka. V tomto cechu bolo typické spoločné vlastnenie pracovného náčinia a rovnaký diel z každého úlovku.
Majstri rybári požadovali od budúcich učňov zákonitý pôvod a poplatok za prijatie do cechovej pokladne, až tak bol učeň slávnostne zapísaný do cechovej knihy. Rybárstvo bolo remeslo s trojročnou učňovskou dobou, počas ktorej sa učeň naučil povinnostiam v cechu, technike a spôsobu lovu, oboznámil sa s rôznymi druhmi náradia, kedy a s akým náradím môže loviť, ale aj s trestami za prekročenie zákazu.
Z kežmarských archívnych dokumentov sa nám zachoval symbolický krst rybárskeho učňa. Spočíval v jeho šikovnosti. Nádejný adept na tovariša musel so zaviazanými očami chytiť podberákom rybu v sude, ktorá plávala medzi rôznym haraburdím. Žiaľ dokumenty ohľadne vandrovky sa nám nezachovali, preto nevieme či rybársky tovariš vandroval a ak áno, ako dlho.
Rybári lovili ryby so sieťkami, čerínkami, sakmi, osťami, podberákmi, preklápacími prútenými košmi, plátenými vršami a košmi rôznych druhov a rozmerov. V starších dobách aj harpúnami, alebo oštepmi. Cechové artikuly boli aj na tomto mieste prísne, predpisovali totiž aj to, že so sieťami smeli loviť len starší majstri, mladší mohli používať iba podberáky. Okrem toho rybári pri svojej práci používali rozličné drevené nádoby, džbery, putne, kade na prepravu rýb, háky, nite a ihly k oprave poškodených sietí, sekery na ľad a váhy so závažiami.
Najčastejšie lovili: kapry, karasy, pstruhy, zubáče, šťuky, sumce, úhory, mreny, liene, jesetery, hlavátky, pleskáče atď. pričom najcennejšou rybou bol losos. Rybári pôvodne svoje úlovky predávali bez ďalšieho spracovania a úpravy na rínkoch, či nábrežiach lovných riek. Neskôr ich mohli predávať iba na trhoch a jarmokoch, podomový predaj bol zakázaný. Ryby predávali solené, čerstvé, živé a tiež pečené. Ryby nasolené, alebo sušené tvorili i predmet exportu. Na trhy do vzdialenejších miest ich nosievali previazané v baloch. Takéto ryby boli vopred vykostené, pokrájané, solené a sušené na slnku. Miesta kde ryby sušili, boli dokonca aj vyznačené v dobových mapách. Sušené ryby boli kedysi veľmi vyhľadávané ale aj obľúbené. Podľa kuchárskych kníh zo 17. a 18. storočia už ľudia údajne dokázali ryby pripraviť na 200 spôsobov.
Život rybárov sprevádzalo mnoho zvykov a povier, ktoré mali priniesť šťastný rybolov. Niektoré z nich sa vzťahovali na rybársku sieť. Tak napríklad sa všeobecne verilo, že sieť sa mala vyhotoviť za splnu Mesiaca, aby sa lepšie naplnila rybami. Niekde sa nazdávali, že sieť sa mala vyhotovovať v období od Lucie do Vianoc, ďalej že sa mali do siete vpliesť rôzne magické predmety ako peniaze, vianočný makovník, alebo kúsok nejakého posväteného jedla. Šťastie rybárovi mal priniesť aj motýľ chytený pred dňom svätého Juraja, alebo had ktorému bola odseknutá hlava strieborným peniazom. So samotným rybolovom bola spojená povera, že pred odchodom na rybačku bolo treba pre šťastie napľuť do dlane, alebo do siete. Na mnohých miestach, každý deň pri vychytení prvej ryby, rybári zvykli povedať vetu : "Nech tvoj otec matka sem prídu !" Takisto sa verilo, že pred 12. hodinou na obed sa neloví a že nešťastie prináša aj kľanie, nadávanie a hrešenie pri vode, alebo ak jeden rybár závistlivo pozeral na druhého rybára pri práci, mohol mu tak počarovať, že mu znemožnil celý rybolov. Rybárske prípoviedky hovoria aj o pokušeniach loviť v zakázané dni. Vravievalo sa, že na Vianoce vraj chamtivý rybár vyloví len mŕtve ľudské telá.
Skúsení rybári poznali aj účinné liečebné metódy, či recepty z rýb na rôzne neduhy. Napr. žlč z lososa používali pri zápaloch očí a stredného ucha, tukom z úhora pomáhali pri ušných a nervových bolestiach, varený tuk z úhora so soľou podávali na podporu rastu vlasov, roztlčenými kosťami zo šťuky zmiešanými s vareným zelerom vypudzovali ľadvinové kamene, proti hnačke používali popol z kostí šťuky a naopak ako preháňadlo sušené ikry, tukom zo šťuky liečili chorých na dnu a pod.
Rybárske cechy používali za svoj symbol podobu ryby, resp. rybárskeho náčinia. Za svojich ochranných patrónov si zvolili viacerých svätcov. Medzi prvých patril svätý Peter apoštol, neskôr aj sv. Pavol a sv. Ondrej.
Autor: PaedDr. Uršula Ambrušová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
