výrazový register osciluje od rýdzej komiky až klaunského typu cez tragikomické kreácie až po veľké dramatické roly. Dlhoročná členka Národného divadla, ktorá patrí medzi najvýraznejšie české herečky svojej generácie, oslávi v piatok 19. mája 65. narodeniny.
Už ako dieťa si priala rozosmievať ostatných. Byť herečkou, aj keď ju doma odrádzali tvrdením, že nie je dosť pekná Mnohokrát potom dokázala v úlohách éterických krásavíc divákov o svojej kráse presvedčiť. Rovnako silno, ako presvedčiť trebárs o nenávisti, pokiaľ to vyžadovala záporná úloha, alebo rozosmiať neprekonateľnými grimasami. "Mám od prírody dar dobre sa orientovať v zadanej úlohe," komentovala svoj široký záber.
Iva Janžurová sa narodila 19. mája 1941 v Žirovnici pri Pelhřimove, je z učiteľskej rodiny a mala v tradícii pokračovať. Túžba po divadle ju nakoniec priviedla na DAMU, ktorú absolvovala v roku 1963 u Vlasty Fabianovej. Herecky začínala v Liberci. Hneď po prvej sezóne ju však režisér Luboš Pistorius priviedol do Vinohradského divadla, a to na krásnych, ale za normalizácie i ťažkých 23 rokov. V roku 1987 potom prijala ponuku Národného divadla.
Obe prestížne scény poskytli jej hereckému naturelu mnoho tvorivých príležitostí. Na Vinohradoch k nim patrila svätá Jana z Anouilhovho Škovránka či Jeffersova Médea. V Národnom trebárs Malva v Topolovej hre Zbohom, Sokrates alebo Alžbeta v Schillerovej Márii Stuartovne, ktorá sa jej pred štyrmi rokmi stala skoro osudnou, keď na ňu pri predstavení spadla kulisa. A potom predovšetkým "majstrovská skúška", ktorá prišla ku koncu kariéry a ktorej dala herečka "silu celého života" - Winnie v Beckettových Šťastných dňoch. Odmenou jej bola Cena Thálie a Cena Alfréda Radoka za najlepší herecký výkon v roku 1998. Podobne nenásytnou, ťažkou a zároveň krásnou úlohou bola aj Eržika v Örkényho Mačacej hre.
Janžurová sa v hereckej práci riadi vlastným pocitom zodpovedne odvedenej práce, hoci aj tej nevydarenej, viac než rôznorodou odozvou kritikov. "Som sama na seba veľmi a dostatočne prísna," priznáva.
Talentovaná herečka sa v 60. rokoch čoskoro zaradila medzi niekoľko sexi blondínok českého filmu, aj keď vždy tvrdila, že nemá ten "správny filmový exteriér". Presvedčila v dramatickom Kachyňovom Kočiari do Viedne a v psychologických Petrolejových lampách Juraja Herza. V jeho morytáte Morgiana potom predviedla v dvojúlohe krásnej Kláry a závistlivej Viktórie jeden z najväčších ženských hereckých výkonov filmu 70. rokov.
Privítanie Alexandra Dubčeka v roku 1968 spolu s Martou Kubišovou, "okupačný" diel seriálu Písně pro Rudolfa III. a články pre týždenník Zítřek znamenali pre Janžurovú skoro zákaz. V tom čase začala so svojim mužom, hercom a režisérom Stanislavom Remundom, písať komédie pre svoje zájazdy. Hrá ich s úspechom dodnes. Prekonať nepriazeň jej pomohlo tiež materstvo. Dcéry Sabina a Theodora se dnes po príklade rodičov venujú rovnako divadlu.
Keď potom po 72. roku smela vo filme a v televízii vystupovať "len v zábave", otočila to talentom pre grotesku vo svoj prospech. Diváci milovali "švihnutú Janžurku" s typickými gestami a smiechom. Pension pro svobodné pány, Čtyři vraždy stačí, drahoušku, Pane, vy jste vdova! alebo Což takhle dát si špenát sa už dávno zaradili do zlatého fondu filmových komédií. Obľubu jej priniesla i televízia a seriály ako Eliška a jej rod, Svadby z rozumu alebo Arabela, a predovšetkým nezabudnuteľná sestra Huňková-Pěnkavová z Nemocnice na okraji mesta.
K filmovaniu sa Janžurová vrátila až v posledných rokoch s mladou režisérskou generáciou. A úspešne, o čom svedčí zisk už dvoch Českých levov: prvý za debut Romana Vávru Čo chytíš v žite a druhý za Výlet Alice Nellis, kde si zahrala i s oboma dcérami. Popri hraní si dnes Iva Janžurová užíva občas záhradku, sem-tam dobré víno, nadchol ju i počítač, ale predovšetkým žije úlohou šťastné babičky štyroch vnúčat.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
