populi", a teda výsledky sú akoby barometrom spoločenských nálad, je síce zjednodušenie, ale laickým rozumom sa nedá protestovať. Všetci, ktorí kolobeh informácií typu "najpopulárnejší politik je Robert Fico" (a pod.) poctivo a so zaujatím sledujú, sa nevedomky ocitajú pod nesmierne sugestívnym vplyvom zrkadla - čoho? Reality alebo ilúzií?
Aspoň na Slovensku je to otázka kritickej dôležitosti. (Zrejme aj inde.) O výstupoch, ktoré absorbujeme, sa dá dôvodne pochybovať. Podsúvať MVK, UVVM či - s odpustením - Diciu (a pod.) zlé či postranné úmysly, sa nepatrí. (Pracujú - navyše - pre zadávateľov.) A vlastne nikomu. Ale stačí čítať niektoré otázky, ktoré sa kladú, aby bolo jasné, že ak sa nemanipuluje zámerne, tak akoby mimovoľne určite.
Nejde pritom len o producentov údajov; bez urážky respondentov, ktorí vytvárajú "verejnú mienku", základná otázka vôbec znie, do akej miery sú v danej problematike, na ktorú sa ich anketári pýtajú, fundovaní. Áno, všetci máme volebné právo a každý, kto nie je zbavený svojprávnosti, môže pri urne rozhodovať o budúcnosti celého štátu. Bez ohľadu, koľko má informácií. To je demokracia. Ale: Je reprezentatívna vzorka zapísaných voličov (pripusťme, že vzorky sú reprezentatívne) kompetentná vyjadriť sa napr. k reforme zdravotníctva? Ak nie - a odpoveď je nie! - tak aký je spoločenský prínos toho, že už tri mesiace sa neustále omieľa, že "70 percent občanov je nespokojných s reformou zdravotníctva"?
Isteže, spokojnosť a nespokojnosť sú iné kategórie ako rozumieť-nerozumieť. Ale aká je výpovedná hodnota nespokojnosti človeka, ktorý nerozumie??? Existuje dobre podložený názor, že pretrvávajúce problémy zdravotníctva nie sú produktom reformy, ale dožívajúceho systému, ktorý ešte reforma nezrušila. Koľkí z nás majú kapacitu toto rozlíšiť?
Sme mesiac pred voľbami a to je čas, keď výskumné agentúry sústreďujú v rukách moc, ktorá môže rozhodovať o bytí či nebytí politických strán a podobe povolebného usporiadania. Včera sme sa napríklad dozvedeli, že 57 percent z akýchsi dvetisíc respondentov si myslí, že "reformy na nich dopadli nepriaznivo". A každý piaty z nich cíti, že sa prepadol do pásma chudoby. Výborne, ale - akú to má relevanciu? O čom to svedčí? Všetci sociológovia naspamäť ovládajú, že ľudia vnímajú vlastnú sociálnu situáciu - reformy, nereformy - vždy pesimistickejšie, než aká je realita. To je podložené nie dojmami, ale explicitnými dôkazmi, čo však už manažéri mienky k číslam neuvedú. Zažívame kobercové nálety informácií, ktoré sú budované na pocitoch.
Z bádateľského hľadiska iste nie je zbytočné skúmať, ako sa ľudia dívajú na tú-ktorú vec. Trebárs reformy. Ak ale informácie tohto typu dvadsaťnásobne pretláčajú štatistické čísla, tak je to hra o rozum. Sme obete paradoxu: Čím zamotanejší a zložitejší svet je, tým triviálnejšie a skreslenejšie vysvetlenia udalostí a javov dostávame. To je tiež súčasť mediálnej demokracie: Výskum verejnej mienky je bulvár vo vedecky sa tváriacej šifre. Jedno i druhé sa hrá na niečo, čím nie je - a publikum mätie.
Prieskumy straníckych preferencií majú nespochybniteľný vplyv na volebné výsledky. Exaktné zisťovanie v tejto oblasti nie je známe, je ale vzrušujúca otázka, či vôbec existuje faktor s vyšším vplyvom na volebné správanie ľudí, ako stĺpčeky percent, čo neprestajne chrlia tri-štyri agentúry. Rozmýšľal už niekto nad takým experimentom, že rok nezverejniť žiadne preferencie? Čo by to tak urobilo? Virtuálne percentá fungujú ako sebanaplňujúce sa proroctvo. Sledovanie politiky sa aj týmto banalizuje: Načo si namáhať zrak a bunky, pozriem čísla, ktoré odrážajú, ako sa k veci stavajú druhí, k tomu namiešam svoju emóciu, a mám vyvolenú stranu. Tak fungujeme a nemusí to skončiť dobre. Čím viac peňazí politici vyberajú ľuďom z vrecák, tým menej rozumieme cieľom, na ktoré ich míňajú, a tým menej sa staráme.
Nedávno sa strhla kauza, že Dicio je prepojené so Slobodným fórom. Pozornosť vzbudilo, že im dávajú veľmi veľa percent. Ešteže sa na to prišlo mesiac pred voľbami. V januári Dicio, ktoré robí (aby sa mali vždy na čo vyhovoriť) telefonické výskumy, hlásilo, že Martináková je druhý najžiadanejší premiér - po Ficovi. V Česku sa ukazuje, že dva prieskumy stačili, aby vyniesli Zelených definitívne medzi parlamentné strany. Pri akýchkoľvek číslach či názoroch je minimum pozrieť, kto si daný výskum objednal či zadal. Ak táto informácia chýba, manipulácia či podvod sa dá tipovať s 50-percentnou istotou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
