za nerozhodnutých považuje samo seba 15 či viac percent voličov. Skutočnosť pri urne býva ešte oveľa horšia - môže sa veľmi ľahko stať, že aj tretina ľudí sa rozhodne, že komu dá hlas, až za plentou. A tak to potom v štáte aj vyzerá.
Slovensko je, okrem mnohých iných špecifík, postihnuté aj tým, že identifikácia voličov so "svojou" politickou stranou je nízka. Fluktuácia medzi voľbami - trebárs aj sprava doľava či naopak - je zrejme hustejšia ako prelety poslancov v parlamente. Okrem prirodzenej príčiny, že krátka demokratická tradícia nestačila na vypestovanie takzvanej rodinnej voľby, keď sa preferencia istej strany takrečeno dedí (čiže napr. syn volí podľa otca bez toho, aby si namáhal hlavu s nejakou politikou), je kľúčovým dôvodom neschopnosť samotných strán hlbšie sa ukotviť v spoločnosti. Z tejto slabosti existujú zrejme iba dve výnimky - KDH a SMK. Pyšné ale byť nemusia, resp. ani nesmú, keďže je evidentné, že pevnejšie voličské jadro nie je výsledkom ich politickej práce na rodnej hrude, ale padlo im takpovediac z neba.
Politológovia na celom svete riešia dilemu, ako zariadiť, aby sa ľudia rozhodovali s väčšou zodpovednosťou. Nápadov je mnoho, ale nič použiteľného. Strata motivácie, ktorú spôsobuje zvyšovanie blahobytu a mnohosť iných záujmov, daná lákadlami mediálneho veku, je zárukou temer istoty, že každé ďalšie voľby, ktoré nasledujú, pôjdu dole s účasťou i kvalitou rozhodovania i výberu. Toto je trend, z ktorého, samozrejme, môžu byť nejaké výkyvy, ale nedá sa zlomiť. Treba si len spočítať, koľko príde 17. júna prvovoličov. I preto je temer stopercentne isté, že šieste slobodné voľby na Slovensku (štvrté na samostatnom) budú so suverénne najnižšou účasťou.
Politickým stranám a ich členom, najmä špičke na kandidátkach, tento stav (úpadok) nesmierne vyhovuje. Záujem o voľby ešte stále nie je taký nízky (na rozdiel od regionálnych a už aj komunálnych), aby hrozilo akési spochybnenie legitimity. A čím menší verejný záujem, tým menší tlak a kontrola. Zároveň, čo je dôležité, objem peňazí, ktoré sa v politickom procese vháňajú do systému, a teda sa dajú prelievať, ulievať, rozkrádať (a pod.) sa neustále zvyšuje. Stav, keď verejná správa je prostredím, v ktorom je najväčší nepomer medzi vynaloženou prácou resp. schopnosťami na strane jednej, a odmenou na strane druhej, doslova priťahuje zlatokopov a existencie, ktoré by v súkromnej sfére zašli "na úbyte". Kde inde ako v parlamente môžete brať 90-tisíc štyri roky (a ešte päťmesačné odstupné) za nič? Pričom maximum, čo ovládate, je čítať a písať? A to sú iba regulárne peniaze, bez rôznej korupcie, provízií a pod., o čom len tušíme. A zadarmo obedy, večere, doprava a podobne, čo inkasujú ako spoločenský bonus. Voľná zameniteľnosť za kohokoľvek z ulice je charakteristika, ktorá sa dá pokojne aplikovať na - povedzme - polovicu tzv. poslancov, čo teraz opúšťajú parlament.
Módne je, nielen na Slovensku, v danej situácii vyčítať politikom, že akí sú skazení. A prečo si viac nevážia, nepočúvajú "občana", a pod. Toto je najväčší dobový gýč a paradox. Základ je si uvedomiť, že politická trieda sa môže zvrhnúť a spreneveriť svojmu poslaniu iba do miery, do akej je jej to dovolené. Niet rady ani pomoci takej verejnosti, ktorej je de facto ľahostajné, kto a ako nakladá so 40 percentami HDP, čo politici vyzbierajú z každého jedného vrecka. Kým kritická masa ľudí nepochopí, že hneď a zaraz ušetria polovicu peňazí, čo im štát zoberie (alebo tri štvrtiny), ak sa začnú starať, na čo sa používajú a čo sa s nimi deje, dovtedy sa nedá robiť nič. Len čakať na nejaký systémový kolaps - ako v Taliansku °93 či 2005 v Poľsku. A - ako sa ukazuje - aj tak sa nič nezmení.
Dobrá otázka je, že načo sú užitočné takéto depresívne litánie pred voľbami, keď aj tak nie je nič rozumnejšie, ako si trikrát odpľuť a vhodiť nejaké menšie zlo do urny. Ak už zároveň padlo tvrdenie, že nezáujem je trendom, ktorý sa (teda v dohľadnej dobe, autor nie je jasnovidec) nedá zlomiť. No - dá sa rozmýšľať. Nad programami strán nie, to je skoro zbytočné. Ale trebárs nad tým, že všetky strany a politici sú len verným zrkadlom spoločnosti, ktorej vládnu. A ak je niekto nespokojný s vecami tak, ako bežia, mal by začať u seba. Napríklad reflexiou, či ku voľbe, ktorú pri urne robí, pristúpil s aspoň takou zodpovednosťou, ako k poslednému nákupu v hypermarkete. Mnohí by sa možno sami prekvapili, ktorej z dvoch činností venovali vyššiu pozornosť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
