svetom Slovanov. Z toho vyvodíme obdobné slovanské povedomie i vzťah k vsl. reči u dvojice literátov - evanjelických kňazov a. v.: hanušovského A. Čorbu a J. Cukera v blízkom Chmeľovci. U oboch bol však výrazný rozdiel. Keď Čorba zažíval vsl. povstanie, Cuker mal sotva 3 roky, kým prvý bol pôvodom zemepán, druhý mešťan zo Sabinova. Výmena epoch, feudalizmu a éry meštiactva od r. 1848, umožnila racionálnejšie uvažovať aj o ekonomicko-sociálnych protikladoch. Pre zemana, moralizátora "prośčavy", stačilo vidieť v obetiach povstania trest "boskej ruky hrišnikuv", že "na rozkaz boski... terajše neverne plemeno muśelo buc z veľkej častky znivočeno". U poetu-mešťana, ak vystupujú sily transcendentné, tak iba ako "tyranov" ľudu, "z ďabla obmoha, ba i ďabel sam". Rozdiel, typický pre myslenie zemana v 1. a mešťana v 2. polovici 19. storočia.

V 160-stránkovom zošite poézia Jána Cukera s názvom Zvuky srdce mého, ktorý objavil profesor PF v Prešove E. Lazar nájdeme i verše: Ja Slovjačka prisprosta, ktora hvari prosto z mosta. Ale tam slovo "prisprosta" je z bežného zvratu ľudu, značí tu "neškolovaná", nemá nič s pohŕdavosťou zemana, pána, k "sprostym śedlákom". Naopak, je to úprimné vyznanie nechápania politiky Moskaľ-Poľak: Nehnevaj śe, to ce žadam, že Rusinoch barz rada mam. Ja znam, žeś ty Poľak tvardy, na tvuj narod pribarz hrdy. Verše súvisia s opätovaním lásky Borky z Kapušian k vyznaniu furmana Janka od Tarnova: Čo bych tebe neľubila, lasku čom bych neśľubila. I ty Poľak i mladzenec a ja dzivče: tu muj venec. Citové ukážky sú zo 161-veršového eposu "Śľub", horujúceho za všeslovanskú jednotu.

V jednej z kratších milostných veršovaniek Cuker prezrádza svoj vrelý vzťah k ľudovej spevavosti v kraji: Preto mojo śerco k tvojemu śe ciśne, že znaš kraśne śpivac te šarisske piśne. "Skladání milostných písní v nářečí šarisském" začal Cuker hneď po nástupe za farára v Chmeľovci, v júni 1854. V zošite je 12 básní, v šarištine, väčšinou epických. Popri nich ospevuje ústa krásnej Šarišanky, stvorené "k zpěvům slavským" aj v bibličtine: Tys' zůstala věrná svému rodu. Za zvyk, řeč se jeho nestydíš, odrodilstva hrůzu předvidíš. Za to tobě písen z srdce Šarišana širym světem nechať jestit zaspívana. Básne s náboženskou tématikou má len v bibličtine.

Cuker bol v kontaktoch s národnými činiteľmi na západe. Napriek tomu práve Cukerova tvorba v bibličtine obsahuje i sklamanie. V básni "K hvězdě co národu" uznáva autor, že hviezda-národ "jasně svítí z nebes modrín", no má prosbu: Opusť to tvé místo nebes čilá - a tu ve tmách skví se nad nami"; t. j. žiada rozšíriť pojem národa, aby sa "blesk leskl tam nad Strážami" (názov 2 hôr v strede Šariša). Je to vlastně jemná obdoba známeho listu Šarišanov Kollárovi v Hlasoch, zrejme o 1-2 decéniá mladšia. V inej básni vítal priateľku od Prahy v Chmeľovci s tým, aby bola rodu príkladom, dvíhala ho k obnove.

Na strane 107/8 zošita sú veľavravné verše: Lásku k rodu zpíval mladík v písněch. Zpíval vřele, zpíval nadšeně. Ach! než zpěvy přeutěšené bez ozvěny zůstaly jen v písmech... Proč jsi, rodě, pro mé zpěvy hluchý - však vlastenec jsem jako i druhý. Když se sauzvuk u bratřích nechce hnauti, přej mi, skalo, přej mi, ty dřevo, vašmu rovné v srdci umlknauti.

Ak nešlo hnúť bratmi národa k súzvuku, nuž umĺknuť ako skala, drevo... Pevec v reči Šariša i biblie si zúfal z bezvýchodiskovej pozície pre nesvornosť. V čase, keď rok 1867 otváral "narozčišaj" (dokorán) dvere maďarizácii ducha i reči a jeho kraj ostával bratom neznámym (terra incognita).