volebné obdobie (de facto štvrté, druhá Mečiarova vláda bola zvolená za ČSFR), čiže mandát tretej slobodne zvolenej reprezentácie, zostane navždy historicky zapísaný vstupom Slovenska do NATO a Európskej únie. My dnes nevieme, kam táto epochálna zmena povedie, a nikdy sa nedozvieme, čo by bolo, keby sme zostali mimo štruktúr. Ale také dačo sa môže stať len raz za tri generácie. Bolo to teraz.
Takisto sa dá iba hádať, akým vývojom by sa Slovensko ďalej uberalo, keby táto NR SR neodhlasovala batérie zákonov, ktoré významne ovplyvnia tvár krajiny. Fico môže hlásať, čo len chce, ale zdravotníctvo sa už nevráti pred rok 2003. Zostane aj kapitalizačný pilier v dôchodkovom systéme, čo je ultradlhodobo - teda na desiatky rokov dopredu - vôbec najvýznamnejší čin nielen volebného obdobia, ale od vzniku štátu. S týmto parlamentom zostane spätá aj zmena daňového systému, taká radikálna a dobrá, akú neurobili nikde v Európe. Nikto iný, len táto NR SR, výrazne upravila - k lepšiemu - i Zákonník práce. A nesmierne dôležitý trestný zákon - takisto. Dalo by sa ešte vyratúvať. Čo sa týka objemu, hĺbky a kvality zmien znesie s týmto parlamentom porovnanie len federálny ČSFR - 1990-92. Jednoducho a jasne: Dve integrácie zásadne meniace postavenie Slovenska a veľké reformy sa navždy budú viazať s politickou nomináciou, ktorá práve včera vzala klobúky a erárne doživotné notebooky, a po tom, čo vychlastala nejaké koňaky, sa po jednom, či v skupinkách vyparila do voňavej bratislavskej jari a do kampane.
Polovicu z nich (alebo o dva kusy viac či menej) už v politike neuvidíme. Voľby zamiešajú s tvárami i stranami, na javisko vstúpia celebrity nové. A málokto sa bude hádať, že je to len dobre. Ešte lepšie by bolo - riekli by mnohí - keby sa stratili kompletne. Spoločenská atmosféra a ocenenie parlamentu, ktorý patrí dlhodobo medzi najnedôveryhodnejšie inštitúcie, sú skutočne alarmujúce. Sranda bola počúvať, ako samotní účastníci - napr. Minárik z KDH - nešetrili sebareflexiou. Ide však o pohľady veľmi zjednodušujúce; pokles dôvery k politickým inštitúciám, a v rámci nich k zákonodarným zborom - česť MÁLO výnimkám - je svetový trend. A nemá zrejme nič, resp. veľmi málo spoločného s kúskami, ktoré vyvádzala táto konkrétna garnitúra. S podobne minimálnou dôverou - nebolo to predsa tak dávno, ešte si pamätáme - končili parlamenty v prvom i druhom volebnom období. Národná rada (a vláda), na rozdiel od súdov, armády či hasičov, ktorí sú v prieskumoch vždy vyššie, majú ten hendikep, že sú najviac na očiach.
Je nesporné, že negatívne javy nabrali v tejto perióde miestami brutálnu podobu. Indície, že výsledky niektorých hlasovaní boli ovplyvnené korupciou, rozkladajú podstatu demokratického usporiadania štátu aj napriek tomu, že opozičná kampaň - paradoxne - tému zbanalizovala a zosmiešnila. Ani z niektorých reforiem sa nedá zoškrabať podozrenie - už nikdy - že prešli len za úplatu, čo je myšlienka skľučujúca. Čisto slovenským špecifikom, ktoré sa vymyká všetkým svetovým trendom, bolo premnoženie tzv. nezávislých poslancov. Nie je celkom isté, či občania-voliči vnímali tento fenomén až tak tragicky ako samotní politici či politológovia, nič však nedehonestuje systém zastupiteľskej demokracie tak, ako prelietaví poslanci, ktorí jednoducho menia strany a kluby ako ponožky. Politici ex post navrhujú rôzne zlepšováky, od rokovacieho poriadku cez volebný zákon až po zásahy do ústavy (imperatívny mandát). To je však liečba - navyše väčšinou nesprávna - symptómov a nie choroby. Dezertérov a pútnikov v NR SR totiž neprodukuje zlá legislatíva, ale mizerná personálna práca politických strán a ich neukotvenosť v spoločnosti. Tu pramení aj - dá sa povedať - vyhýbanie sa práci, povrchnosť v činnosti celých klubov, nekvalifikovanosť značnej časti pléna NR SR. Parlament "ťahalo" - doslova - desať lídrov a ešte dvadsať viditeľnejších jednotlivcov. Zvyšok sa viezol, ktorýkoľvek klub mohol vymeniť polovicu členov - napríklad - nemeckým ovčiakom. Nikto by si nevšimol. Je skutočne obdivuhodné byť štyri, nedajbože osem rokov republikovým poslancom tak, že meno si pri fotke nevybaví ani - parlamentný spravodajca. Toto na Slovensku existuje a je vysvedčením nie systému, ale strán.
Veľmi zlý umelecký dojem a veľa reforiem nie je zďaleka kompletná správa o odchádzajúcom parlamente. Zostávajú po ňom aj hekatomby zákonov nielenže nereformných, ale zbytočných. Posadnutosť písať legislatívu na každú kravinu, zošnurovať život do najdetailnejších regúl je rakovina, ktorej zhubné šírenie si popri iných javoch ani neuvedomujeme. To bude téma tak o desať rokov, keď s hrôzou zistíme, že od množstva zákonov sa nemôžeme už ani pohnúť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
