roka - Deň daňovej slobody. Včera sme sa dočkali. Páni a dámy, milí spoluobčania, vážení pozostalí - od 1.júna, čiže dneška, zarábame už len na seba.
Deň daňovej slobody teda znamená, že v roku 2006 sme v priemere, čo treba zdôrazniť, pracovali na štát do včerajška, čiže presne 5 mesiacov. Taký je - odhadovaný - podiel verejných výdavkov, na ktoré sa spoločne všetci skladáme, na hrubom domácom produkte. Čiže, podľa nadácie Hayeka, tentoraz je to 41,4 percenta. To je v prepočte na kalendár ten 1. jún. Ak je obraz pre niekoho príliš abstraktný, tak z druhej strany: Z každých 100 korún, čo zarobíme, odovzdáme v tomto roku 41,40 - či už formou daní, alebo odvodov či koncesionárskych poplatkov - do verejných zdrojov.
Pravda, úplne presné takéto vyjadrenie nie je. Do výdavkov štátu boli totiž započítané i prostriedky z EÚ, ktoré nám akoby darovali európski daňoví poplatníci. Minulý rok bola okolo tejto metodiky veľká zvada medzi "hayekovcami" a Miklošom, ktorý sa vcelku logicky bránil, že ak hovoríme o dni daňovej slobody, tak výsledný dátum by mal vyjadrovať čisté zaťaženie slovenských poplatníkov. Preto odporúčal 15. máj. Nadácia má síce pravdu, že mieru prerozdeľovania v ekonomike určujú všetky výdavky štátu, ale oni merajú deň daňovej slobody a nie - napr. - deň konca prerozdeľovania... Fakt je ten, že princíp výpočtu vznikol ešte skôr, než boli vymyslené eurofondy...
Prvý jún 2006 je oproti minulému roku (7. jún) zlepšenie o celých šesť dní. Tu ale pozor - v roku 2004 bol DDS 4. júna, čiže samotný rok 2005 znamenal nečakané zhoršenie... Uprostred veľkých reforiem... Nadácia nevysvetľuje, odkiaľ sa berú také výkyvy, len spokojne konštatuje, že miera prerozdeľovania sa tentoraz znížila presne o 1 percento a že "dlhodobý veľmi mierny trend poklesu je viditeľný". Ako viditeľný, keď pred rokom nebol pokles, ale nárast?
Nesporné je, že slovenský verejný sektor sa v týchto rokoch nenafukuje až takým tempom, akým by sa mohol pri potenciálne nejakej inej vláde. Klesať začal dokonca aj podiel štátneho dlhu na HDP. To je veľká vec. Práve rast HDP, ktorý je vysoký a dva-tri roky zrejme taký aj ostane, je však veľká pasca. Stačí si pozrieť volebné programy jednotlivých strán, napr. partie o rodinnej politike, aby bolo zrejmé, že pri akejkoľvek vláde, čo po júni príde, nastane nové prerozdeľovanie. Pri 6-percentnom raste tomu - zdanlivo - nič nestojí v ceste. A tu je zrada - rast HDP sa raz zákonite spomalí, nároky však zostanú.
Ak dnes vyslovíme predpoklad, že deň daňovej slobody na Slovensku sa do mája nikdy nepreklopí (aspoň výrazne určite nie) a dlhodobo bude skôr stagnovať, resp. utekať do júna, tak riziko omylu je veľmi malé. Autor tohto textu by sa dokonca aj stavil, že tento 1. jún 2006 je absolútny slovenský rekord, ktorý zostane - povedzme 10 rokov (ďalej naozaj nevidieť) - neprekonaný. Čiže - sme na rázcestí, trend sa po 4 rokoch obracia. Nastáva obdobie zvyšovania miery prerozdeľovania. To je nie je zasvätená prognóza, ale viac ako laický tip.
Pozrite sa dobre na politikov a strany, čo idú do volieb. SDKÚ - údajná záštita reforiem - má program totálne nereformný. Oni sa nechystajú na reformy, ale na obranu toho, čo dosiahli a dlhodobo - nestačí. Pretože, napríklad, prvý dôchodkový pilier nás zabije. Všetky strany ohlasujú veľké transfery do školstva, zdravotníctva (zvýšenie tzv. platby za "štátnych poistencov"), infraštruktúry (diaľnice), pre rodiny. Hovoríte, že to všetko je nevyhnutné? Skúsenosť zo všetkých demokracií sveta hovorí, že ak je fiškálna situácia štátu konsolidovaná (dobrá), politici nepoznajú mieru a rozhadzujú do aleluja. Tento príbeh sa opakuje a dá sa zmapovať už do detailov. Česko po Klausových reformách - rozpočtové prebytky, ruky do lona (nesprivatizované banky, nederegulované nájomné, a pod.) a - kríza v roku 1997. V ešte väčšom srabe sú momentálne Maďari. A - pozrime sa: V programe druhej Gyurcsányovej vlády, ktorý zverejnili v týždni, čítame - redukcia štátnej správy o 20 percent. Rozumiete - keď im hrozí deficit 8 percent HDP, zrazu prišli na to, že každý piaty úradník je zbytočný (keby len piaty). Na Slovensku rozpočtový problém dnes nemáme. Nič politikov netlačí, aby racionalizovali a šetrili naše peniaze. Hoci o tom, že štát sa topí v tuku, podal svedectvo napr. sám Mikloš, keď bez problémov zoštíhlil svoj úrad o 30 percent. Všetci vieme, že by to šlo plošne. Nie politici si počkají, až rozhádžu toľko, že privolajú krízu. Dnes je v nedohľadne, nič ich nenúti k rozumu (iba euro Mikloša). To je dôvod, prečo výdavky štátu budú v nasledujúcich rokoch (dramaticky?) stúpať. A deň daňovej slobody tiež - až do tropického leta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
