vyštudovanej právničke zaradiť sa medzi najznámejšie Slovenky. Tesne po revolúcii sa rodená Humenčanka rozhodla chytiť príležitosť za pačesy a hoci ju mnohí odhovárali, vrhla sa do neistých vôd podnikania. Začínala v suteréne, bojovala s problémami začiatočníka, mnoho nocí preplakala, no rozhodla sa ísť svojmu šťastiu oproti. Úspešne. Dnes patrí k renomovaným módným návrhárom. Jej modely sa tešia úspechu po celom svete. Oblieka ženy diplomatov, političky, herečky i podnikateľky. A so svojimi priaznivcami oslávila nedávno na módnych prehliadkach v štyroch slovenských mestách 15. výročie založenia svojho salónu.
V Štátnom divadle v Košiciach ste odštartovali ´šnúru´ módnych prehliadok, ktoré sú oslavou 15. výročia založenia vášho salónu. Aká bola cesta až sem?
- Každá práca, ktorú človek robí poctivo, má slnečné aj daždivé dni. Bolo nespočetne veľa rán, keď som chcela salón zrušiť. O to neuveriteľnejšie je, keď si predstavím, že oslavujeme pätnáste výročie. Práve nedávno som sa hrabala v skrini, kde mám naukladané materiály od roku 1986 a bola som udivená, ako neskutočne rýchlo to ubehlo. Mnohokrát sa ma už ľudia pýtali, či keby som vedela, do čoho idem, by som sa do toho pustila opäť. Úprimne povedané, neviem. No dnes som hrdá predovšetkým na to, že moji zamestnanci, ktorí so mnou začínali pred pätnástimi rokmi, ostali dodnes.
Roky s vami vydržali aj vaše zákazníčky.
- Sme už vlastne jedna veľká rodina. Zákazníčky k nám chodia aj relaxovať. Prichádzajú síce za modelmi, ale očakávajú, že odídu s pocitom vnútornej povznešenosti. Že budú spokojné aj s komunikáciou.
Pýtajú si od vás niekedy aj právnické rady?
- To by mohli, no v tom im nepomôžem. Ale mám veľa zákazničiek právničiek. Chodia totiž ku mne moje spolužiačky z vysokej školy. A spolu prežívame najlepšie obdobie nášho života. Keď mi mamička kedysi hovorila, že štyridsiatka je najkrajší vek, mala pravdu. Vybudovali sme si už firmy, rodinné zázemie, máme veľké, samostatné deti... Krásne obdobie.
Čo tak druhé dieťa v tomto období?
- Nechcela by som sa dotknúť iných žien, ale mám 44 rokov a považovala by som to zo svojej strany za nezodpovednosť a trošku sebeckosť, chcieť pri dieťatku omladnúť. Mne pred rokom zomrel otec a znášala som to veľmi zle. A keby som mala dieťa teraz, pravdepodobnosť, že by som ho tu nechala v mladom veku, je podstatne vyššia. Myslím, že u mňa je už na dieťa neskoro. Navyše, môj manžel je odomňa ešte starší. Tak si radšej počkám na vnúčatko. Na to sa veľmi teším. Budem klasická babka, ktorá robí zle. Budeme vystrájať zbojstvá a dovolím mu všetko, čo mu rodičia, ktorí ho budú vychovávať, dovoliť nebudú môcť. Budeme robiť samé zakázané veci. Do noci jesť, dlho pozerať filmy a možno niekde potichúčky rozbijeme okno. (Smiech)
Mali ste aj vy takých starých rodičov?
- Mala som úžasných starých rodičov! Nikdy nezabudnem na môjho najlepšieho deduška, s ktorým sme chodili na sená, kosiť... Pri ňom sme mohli naozaj všetko. A tým, že nás rodičia vychovávali prísne, tak sa mi v spomienkach zachovalo, že starí rodičia sú tí najlepší ľudia, akých dieťa na svete má. A presne takáto stará mama chcem byť.
Vychovávate aj vy svojho syna prísne?
- Som klasická mama, ktorá je nespokojná, keď je zlá známka, hodená taška, ponožky na zemi. Teóriou môjho otca bolo, že človek musí byť na seba prísny a potom môže byť prísny aj na okolie. Tú razím pri výchove aj ja.
Váš syn je od mala obklopený úspešnými, peknými ženami. Nemyslíte si, že to bude mať pri výbere partnerky ťažké?
- Vychovávam ho tak normálne, že sa napr. čuduje, keď ma niekto spoznáva. Takže si nemyslím, že by mal mať prehnane vysoké nároky. Navyše, ako som už povedala, snažím sa mu vštepiť, že musí byť náročný predovšetkým sám na seba.
Kritizujete jeho priateľky?
- To neprichádza do úvahy. Potom to bude moja nevesta a mám celoživotný ´prúser´ (smiech). Osobne si myslím, že dieťa treba vychovávať do pätnástky a ak som sa mu venovala dostatočne, tak si myslím, že si donesie priateľku, s ktorou bude spokojný a tým pádom aj ja.
Ste nielen ´normálna´ mama, ale aj ´normálna´ žena v domácnosti s upratovacími sobotami?
- Na upratovanie som maniačka. Keď nemám upratané, nemôže prísť ani návšteva. Asi to vyplýva z výchovy. Som typická žena aj v tom, že na Vianoce musím mať umyté okná. I keď mám, samozrejme, pani, ktorá mi pomáha. Pri mojej práci nie je možné, aby som stíhala všetko. No inak fungujem normálne. Bežne chodievam ovešaná taškami. Asi aj preto je taká úspešná kolekcia Dione. Je totiž určená úspešným mamám a sama viem, čo mi vyhovuje, kde ma čo ťahá... A podľa toho sa ju snažím aj robiť.
Pracujete s úspešnými ženami, sama ste si úspech museli zaslúžiť. Netúžili ste niekedy po tom, aby vám peniaze len padli do lona?
- Samozrejme, že by som bola rada, keby som niečo zdedila, alebo by mi niečo nafúkalo (smiech). Ale vraví sa, že keď ľahko príde, ľahko odíde. A ja si pamätám aj časy, keď som si ako študentka zarábala umývaním okien. Nebojím sa žiadnej práce. Ani fyzickej. Keby prišlo na lámanie chleba, nemám o seba strach. Vrátila by som sa trebárs aj k právu. Znovu by som si naštudovala paragrafy a šla do toho. Určite by to trvalo dlhšie, ale nebojím sa, že by som na sebe nevydržala pracovať.
Boli ste vyštudovaná právnička, keď ste sa rozhodli venovať móde. Čo vám na to povedali doma? Nezdalo sa im to príliš málo seriózne?
- To vôbec nebolo seriózne! Bolo tesne po revolúcii a v našich rodinách sa absolútne nehovorilo o súkromnom vlastníctve. Keď otcovi kolegovia lekári emigrovali a hovorili nám, že majú súkromné školy, len sme nechápavo pozerali. Nemali sme ani predstavu, ako máme podnikať. Takže keď som sa v roku 1991 rozhodla podnikať, otec to prijal veľmi negatívne. Našťastie som mala veľkú podporu u manžela. On je umelec a už za socializmu veľa cestoval po západných krajinách, tak sa rozhodol, že mi pomôže. A podporil ma nielen psychicky, ale aj ekonomicky. Keď sme na začiatku nemali ani na výplaty, prišiel a dal mi peniaze. Nebyť jeho, nebolo by ani mojej vtedajšej pozitívnej rozšafnosti. Ktovie, ako by to bez neho vôbec bolo...
Takže pri vás stála šťastena?
- Veľakrát vravím, že som mala šťastie. Ale ja som mu bežala oproti. Mať šťastie a sedieť doma, to vám nepomôže. Veľmi veľa som pracovala. V prvom období som si upratovala i robila účtovníctvo. Popravde, na veci spojené s podnikaním som nebola vôbec pripravená. Bolo to ťažké, všetci sme sa učili. No na toto obdobie spomínam s nostalgiou, pretože bolo aj príjemné. Vznikali prvé vzťahy, ľudia nás v suteréne vyhľadávali, hoci sme nemali žiadnu reklamu. Predávali sme naše modely v hoteli Fórum a na základe toho za nami chodili. No okrem slniečka často aj pršalo...
Aj ste si poplakali?
- Veľakrát. A veľakrát som bola pevne rozhodnutá, že už nevládzem a končím.
Kedy ste potom mali pocit, že už ste v koľajách, do ktorých ste sa chceli dostať?
- Po 13 rokoch, keď som si prvýkrát zafinancovala prehliadku z vlastných zdrojov. To bol môj sen, mať vždy na účte jednu výplatu dopredu. Aby, keď sa čokoľvek stane, som mala peniaze pripravené.
Mávate trému pred prehliadkami, pred prvým uvedením svojho modelu v spoločnosti?
- Neviem, či trému, ale pocit zodpovednosti. Napätie, aby to dobre dopadlo. Mnohokrát sa ma už pýtali, kedy to bolo ťažšie - vtedy, alebo teraz. Nuž, kedysi to bolo ťažké, pretože som šla postupne, učila som sa na svojich chybách. Teraz je už latka položená. No vymyslieť niečo, aby ste ju posúvali stále vyššie, je veľmi ťažké.
Tvoríte modely pre ženy. Do akej miery vás inšpirujú muži?
- Veľakrát som už počula, že ženy sa obliekajú kvôli ženám a nie kvôli mužom. Ale začala som si všímať mužov, ktorí sú v obliekaní odvážni a musím povedať, že ma to inšpiruje. A myslím, že ak sa muž o seba stará, je to motivujúce aj pre ženy.
Ako sa o seba staráte vy?
- Myslím, že dosť. Chodievam cvičiť, na kozmetiku... A viem, že ak chcem dobre vyzerať, musím sa poriadne vyspať. Človek žije v priebehu týždňa v takej hektike, že sa v sobotu snažím nikam nechodiť, dopriať si dostatok spánku, relaxu, venovať sa rodine. Najnovšie som začala chodiť aj do prírody. A keďže veľmi fungujem na slnko, keď mám deficit, utekám preč a moja prvá destinácia, kam chodím načerpať energiu, je Sharm el Sheikh.
Máte profesionálnu deformáciu?
- Nepochybne mám. Ale myslím, že to má každá žena, že zhodnotí tú druhú. A u mňa je to možno benevolentnejšie v tom zmysel, že hodnotím, tak takto áno a takto asi nie. Nie som príliš konkrétna.
Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?
- Že pri mne doposiaľ ostali všetci pôvodní zamestnanci. Že sa mi podarilo vytvoriť kolektív, ktorý spolu chodí na dovolenky, do divadla, vieme si na seba nájsť čas, porozprávať sa. To je úžasné. Lebo keď človek stráca najbližších, uvedomí si, že v živote sú dve najpodstatnejšie veci - zdravie a vzťahy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
