Rudolf Schuster a do medzevského hámra začali prichádzať panovníci či iné známe persóny, aby si ukuli svoj vlastný rýľ. Hámorníctvo však nie je národnou atrakciou. Mnohí Medzevčania ho majú ešte v živej pamäti ako reálny zdroj obživy. Napriek tomu, že sa vo viac než stovke medzevských hámrov kedysi vyrábali desiatky druhov poľnohospodárskeho náradia, ktoré tento kraj preslávili takmer po celej Európe, po 650-ročnej tradícii hámorníctvo u nás zániká. Svedčí o tom aj fakt, že zo 109. hámrov už v mestečku pri riečke Bodve pracuje len jeden.
Hámorníctvo priniesli do Medzeva pred viac ako šiestimi storočiami nemeckí prisťahovalci. Tých sem v druhej polovici 13. storočia pozval panovník Béla IV.. "V druhej vlne nemeckého prisťahovalectva prišiel na naše územie aj Elias Teknagel, ktorý sa tu rozhodol v praxi uplatniť svoje vedomosti o stavbe vodných hámrov," dozvedáme sa od miestneho historika, pána Valtera Bistiku.
Prvé tri hámre boli po päťročnej práci dokončené v roku 1376 a postupnému rozmachu prial nielen vtedajší jasovský premonštrát, ktorý sa tešil najmä vidine ďalších príjmov z ´podnikania´, ale aj prírodné podmienky. "Nachádzali sa tu bohaté pramene - bol tu dostatok vody, teda zdroj energie, rozmohlo sa aj baníctvo, ktoré nemeckí baníci zdokonaľovali." V každom storočí teda pribudlo v okolí Medzeva niekoľko hámrov. V čase najväčšieho rozmachu - okolo roku 1870 - ich tu bolo v 11. dolinách 109.
Týmto počtom sa mestečko na východe Slovenska zaradilo k raritám. "Neviem o tom, že by sa ich na inom mieste na svete nachádzalo na takom malom území tak veľa," zamýšľa sa pán Bistika, ktorý hovorí o Medzevčanoch ako o veľmi podnikavých a vynaliezavých. Každý, čo i len najmenší prameň vedeli využiť naozaj do poslednej kvapky.
K hámorníctvu ´privoniavali´ medzevskí chlapci (táto práca bola výlučne mužská) už od útlej mladosti. Najprv plnili najmä úlohu ´nosičov´ jedla pre otca, neskôr si mohli vyskúšať prvé ´grify´ a v pätnástich už každý šikovnejší mládenec dokázal vyrábať. "Dá sa povedať, že toto povolanie bolo generačné. Jednak deti zväčša zdedili zručnosť, navyše bol hámor majetkom rodiny, ktorý dedili najstarší synovia." No v hámroch nepracovala iba rodina. Boli tam zväčša zamestnaní ešte niekoľkí ďalší majstri, pomocníci, furman, či uhliari. "V čase, keď mal Medzev približne 3000 obyvateľov, živilo hámorníctvo minimálne 500 chlapov a ich rodiny."
Hámorníkom však nemohol byť ktokoľvek bez akýchkoľvek obmedzení či podmienok. Do čestného hámorníckeho stavu mohol vstúpiť iba ten, koho prijal hámornícký cech. A ten, kto bol v cechu, bol nútený dodržiavať nielen pravidlá trhu, ale aj mnohé ďalšie, dnes už často až neuveriteľne znejúce. Veď ktorý stav by dnes upravoval, kedy sa pôjde ktorý pomocník, či učeň strihať, či pohreb ktorého človeka nesmie v žiadnom prípade opomenúť? Prešľapom, za ktorý sa platilo voskom, bol aj neskorý príchod do kostola. Kto sa prehrešil vo výrobnej sfére, musel naplniť cechové nádoby vínom. To sa potom pilo na zdravie cechu. "Cech veľmi prísne stanovoval aj pravidlá na trhu. Určoval, koľko z čoho sa smie vyrobiť za deň a museli sa dodržiavať aj jednotné ceny. Nik nemohol predávať lacnejšie ani dávať tzv. vernostný rabat, pretože potom musel zaplatiť nielen spôsobenú škodu, ale ešte dostal aj korbáčom. Objednávky sa vždy rozdelili - na zákazkách musel mať účasť každý."
Medzev mal od roku 1639 trhové právo - každý piatok sa konali tzv. týždenné trhy a dvakrát do roka krajinné trhy. Medzevčania však často cestovali aj na maďarské krajinné trhy, kde údajne vzniklo aj označenie Manták. To v súvislosti s Medzevčanmi nie je hanlivé, je to označenie príslušnosti. Keďže nemeckí prisťahovalci používali medzi sebou nemecké nárečie, tzv. mantáčtinu, občas na trhoch dochádzalo k menším nedorozumeniam. Hámorníci vystavení dennému buchotu boli totiž po čase značne nachluchlí a tak keď nepočuli, čo od nich zákazník chce, opýtali sa svojho krajana: ´Bos mónta?´ (v preklade čo hovorí? čo chce?) A vraj práve podľa toho vzniklo označenie Manták.
Starí Medzevčania sa vyznačujú tým, že zvuk vodných hámrov milovali. Tento neuveriteľný klepot, ktorý sa v okolí Medzeva začínal už ráno pred šiestou, nikomu z nich nevadil a ak sa aj dnes na to opýtate, mnohí s nostalgiou zaspomínajú na zašlé časy, keď sa celý deň po Medzeve rozliehalo búchanie buchárov.
Pracovný deň mnohých hámorníkov však začínal už omnoho včašie než o šiestej. "Začiatok výroby bol tiež rozvrhnutý. V horných hámroch museli začať ako prví - okolo tretej, ešte pri svetle fakieľ. Uvoľnená voda od nich potom prichádzala k ďalším, ktorí ju tiež uvoľňovali, až kým nedošla celkom dole k poslednému." Ak by jeden z nich nedodržal postup, čakal by ho, samozrejme, trest. "Mohol byť pokutovaný, alebo by nedostal zákazku."
Hoci sa hámornícky cech svojimi pravidlami staral o to, aby mal každý prácu a nevznikol ´monopol´, postupne sa to predsa začalo koncentrovať a z hámorníctva sa pre mnoho rodín stal dobrý biznis. "Postupne začali niektorí majitelia vlastniť viaceré hámre a vznikla bohatšia kasta. Jej členovia už nemuseli pracovať - stali sa podnikateľmi," uvádza V. Bistika a dodáva, že tomuto fenoménu výrazne napomohlo obdobie maďarizácie. "Tunajší ľudia rýchlo prevzali zvyky maďarskej aristokracie."
Začiatkom konca zlatej éry medzevského hámornícta bol technický rozvoj, továrenskej výrobe už hámorníctvo nemohlo konkurovať. Aj keď podľa mnohých výrobky z továrne už nikdy nedosahovali kvalitu kovaných, vysoká réžia hámrov v porovnaní s omnoho nižšou vo fabrike, dala posledné slovo.
Život v posledných hámroch utíchol v päťdesiatych rokoch, keď hámorníckym majstrom odobrali živnosť a donútili ich presťahovať sa do novovybudovanej fabriky. "Dnes sa pracuje už iba v jednom hámri a aj tam zmenili výrobný program - prešlo sa na umelecké kováčstvo. Aj oni sa museli prispôsobiť dobe a technike."
V Medzeve by ste dnes hámorníkov museli hľadať naozaj s lupou. Mnohí kováčski majstri boli totiž po druhej svetovej vojne vysídlení do Nemecka a Rakúska. A tak sú v tomto mestečku hámre už iba hudbou minulosti, či kultúrnou pamiatkou.
Panovníci na kutie rýľov talent nemajú
Pán Jakub Eiben je jedným z posledných ľudí, ktorí sa ešte aj v tomto období zaoberajú v Medzeve hámorníctvom. Jeho tvár je dokonca známa z médií. K nemu do šugovského hámra totiž chodili kuť rýle panovníci i čelní predstavitelia mnohých štátov. S úsmevom však prezrádza, že hámorníci by z nich určite neboli. "Vždy sa museli vykúpiť. Kdeže by vedeli niečo ukuť. To sa nezdá, ale je to drina," hovorí pán Eiben, ktorý k hámorníctvu ´pričuchol´ už ako pätnásťročný.
"Začínal som so svojím strýkom. Učili ma tak, že mi jeden viedol ruky a druhý mi púšťal vodu. Neskôr mi šepkali do ucha, z ktorej strany mám železo tlačiť. Takto som začínal," zaspomínal si Medzevčan, ktorý túto prácu miloval. Ako 19. ročný však musel narukovať a keď sa po vojne vrátil domov, bol hámorníctvu v Medzeve definitívny koniec.
Tak pracoval v lese s koňmi, neskôr sa vyučil za kováča - podkováča až ho napokon po 43. rokoch opäť zavolali, či by to nechcel skúsiť v šugovskom hámri, ktorý však teraz funguje už iba na ukážky. "To sa nedá zabudnúť. Pravda, prvé dva-tri pokusy neboli ukážkové, ale potom to už šlo," hovorí pán Eiben, podľa ktorého je pre toto remeslo najdôležitejšia zručnosť.
Ešte dodnes si pamätá, ako ráno o štvrtej vyzváňal v Medzeve zvon, ktorý robotníkom zvonil, že je čas ísť do hámru. Pracovnú dobu však vraj nemali veľmi prísnu. "Nešikovný musel, samozrejme, robiť dlhšie."
To, že v Medzeve stíchli hámre i zvony budiace ľudí, je pánovi Eibenovi ľúto. "Aj som si zažartoval, že si jeden hámor vyrobím doma," hovorí Medzevčan, ktorý má doma vyhňu aj malý buchár, na ktorom vyrába háky, krúžky na reťaze, okuváva kolesá. "Aj koč, ktorý premáva po Košiciach sme okovali my," dodáva pán Eiben.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
