dieťa. Dievčatko prišlo na svet 14. decembra 2001 po dvadsiatich dvoch rokoch úsilia o bábätko. Predchádzalo mu jedenásť potratov...
***
"Vydávala som sa ako 21-ročná a o rok neskôr som otehotnela. Žiaľ, dieťatko sa mi nepodarilo donosiť, tehotenstvo skončilo potratom. Bolo to bolestné a nebola by som si pomyslela, že to zažijem v živote ešte desaťkrát. Sama neviem, ako som to zvládla. Prepadali ma depresie, ale veľmi mi pomáhalo najbližšie okolie. Moja rodina, priatelia i kolegyne-kaderníčky," hovorí Galina, ktorá sa narodila na Ukrajine.
Galinini starí rodičia z otcovej i matkinej strany pochádzali zo Slovenska, ale v štyridsiatom siedmom odišli na Ukrajinu. Nahrádzali Čechov, ktorí tam boli od osemnásteho storočia a po vojne sa vracali do starej vlasti. Slováci z východného Slovenska ich mali nahradiť. Odchádzali za sľubovaným lepším životom sľubovali im byty, prácu, či zem na obrábanie, ale čakalo ich tam hlavne trápenie a veľa ich zahynulo.
"Moji rodičia sa v sedemdesiatom deviatom rozhodli vrátiť do rodnej krajiny. Mala som vtedy dvadsať, no na Slovensku som ostala iba dva roky. Už pred odchodom som totiž spoznala svojho budúceho manžela a rozhodla som sa za Sergejom vrátiť. Žili sme v Rovne, štyristotisícovom meste vzdialenom od Košíc šesťsto kilometrov. Rozdiely medzi životom na Slovensku a tam však boli veľké. Keď sme chodili za rodinou, boli sme nadšení z toho, čo sme videli, preto sme v deväťdesiatych rokoch využili ďalšiu možnosť presťahovať sa," vysvetľuje Galina.
Nádeje na lepší život sa nenaplnili, ale prišla Saška...
Na Slovensko sa vtedy presídlili stovky ľudí so slovenským pôvodom žijúcich v Černobyľskej oblasti. Do Košíc prišlo v deväťdesiatom siedmom štyridsať rodín. Galina mala v tom čase 38 rokov a jej otec bol vážne chorý. Chcela mu pomôcť, ale na Slovensko prichádzala aj s nádejou na lepší život. Nádeje sa však nenaplnili...
"V socializme bol na Ukrajine oveľa ťažší život ako tu. Slovensko bola pre nás zasľúbená zem, do tejto krajiny, kde sme mali korene, sme sa vždy túžili vrátiť. No kým sa nám to podarilo, situácia sa veľmi zmenila. Všetko je tu drahé, práce je málo a štát nám nedal nič z toho, čo sľúbil. Mali sme dostať byt, ale nakoniec sme si ho museli kúpiť za pol milióna. Našťastie nám pomohla rodina, popredávali sme majetok, a tak sme mohli odísť. Ešte horšie bolo, že nám tu nikto nepomohol ani s prácou. Bola tu jazyková bariéra, kvôli ktorej museli mnohí prijať horšiu robotu, ak vôbec nejakú našli. Každý sa musel sám obracať, ale ja som mala šťastie, pretože som vyučená kaderníčka, takže na úrade práce som bola nanajvýš dva mesiace. Aj vďaka tejto práci som spoznala veľa dobrých ľudí, ktorí nám pomohli, napríklad s mužovým zamestnaním. Niektorí z nich už patria k rodine, napríklad krstná mojej dcéry."
Galina si život na Slovensku predstavovala celkom inak, než neustále zápasenie s nejakými problémami. No predsa len sa tu dočkala čohosi, čo ju naplnilo šťastím. Po jedenástich potratoch na Ukrajine, keď už veľmi nedúfala, že bude mať niekedy dieťa, znovu otehotnela. Slovenskí lekári jej pomohli dieťatko donosiť a v decembri 2001 sa žene narodila malá Saška.
Ukrajinskí lekári nikdy nezistili príčinu, prečo toľkokrát potratila. Naoko bolo všetko v poriadku po fyziologickej i hormonálnej stránke. Problém nebol ani v manželovi. K oplodneniu vajíčka došlo, ale plod sa v maternici neudržal. Až slovenskí lekári v priebehu v poradí už dvanásteho tehotenstva zistili, že má žena nejakú bakteriálnu infekciu, ktorá môže spôsobiť stratu plodovej vody.
"Už som takmer neverila, že budem niekedy matkou. Ale v hĺbke duše som stále túžila, veľmi som chcela mať dieťa... Potom som videla v televízii nejakú reláciu o problémových tehotenstvách a povedala som si, že do 43 rokov mám ešte akú-takú nádej stať sa matkou. A presne to sa stalo. Mala som 42, keď som znovu otehotnela, sedem rokov po poslednom potrate. Košickí lekári zistili, že mám nejaký problém s plodovou vodou, mikrobiológia nebola v poriadku. No stačilo nasadiť antibiotiká a problém sa vyriešil. Pre istotu mi ešte spevnili krčok maternice pesarom, kvôli poškodeniu predošlými potratmi. Ale Sašu sa mi nakoniec podarilo donosiť, a to napriek všetkým starostiam, úmrtím otca i pomerne vysokému veku. Kvôli tomu jedinému mal môj príchod na Slovensko zmysel."
Serioža tomu uveril, až keď vzal malú do náručia
Žene v osemnástom týždni tehotenstva urobili odber plodovej vody, ktorý potvrdil, že je dieťa zdravé. Ak by sa ukázalo nejaké genetické poškodenie, Galina by veľmi zvažovala, čo ďalej. Ale za týchto okolností bola odhodlaná urobiť všetko preto, aby dievčatko donosila. Dva mesiace v nemocnici boli iba malá obeť. Cítila, že svoj dvanásty plod vynosí a že to bude boží dar. Stalo sa a Saša zmenila celý jej život.
"S každým týždňom som bola šťastnejšia. Moje potraty prišli vždy v čase, keď už bolo dieťa už na polceste. Bolo to hrozné a zabúdala som na to v práci. Ani raz som sa nedala vypísať, doma by som sa bola zbláznila. Musela som byť s ľuďmi, robota mi pomohla zahnať žiaľ. Iba vďaka nej som sa psychiky nezrútila, napriek depresiám, ktorými som občas trpela. Depresie mal aj môj manžel, ktorý to všetko prežíval so mnou a bol na tom niekedy horšie ako ja. Po tom všetkom, čo sme si prežili, bol veľmi skeptický. Keď mu dva roky predtým vyložila kartárka, že bude mať dieťa, iba pokrútil hlavou a odpľuvol si. Keď som znovu otehotnela, do poslednej chvíle neveril, že bude otcom. Uveril, až keď vzal malú prvýkrát na ruky..."
Kvôli potratom sa Galina veľa naplakala, aj keď sa snažila zlé myšlienky zapudiť. Hovorila si, že to tak má byť, že inak to už nebude, pretože plač nepomôže a človek svoj osud nezmení. Nakoniec sa svojho šťastia dočkala. Dnes hovorí, že vyšší vek hrá proti žene, dieťa sa po štyridsiatke zvláda oveľa horšie. Človek už nemá toľko energie a trpezlivosti, ale materstvo by Galina Stepančuková nevymenila za nič.
"Niekedy hovorím, že Boh to dieťa musel dať, pretože som ho tak veľmi chcela... Ak človek po niečom naozaj veľmi túži, obyčajne to nakoniec dostane, aj keď na to musí dlho čakať. Preto všetkým ženám, ktoré majú problém otehotnieť alebo donosiť dieťa, radím, aby to nevzdávali. Nikdy nestrácajte nádej, ale ani nič nesiľte, pretože nasilu to nevyjde. Treba žiť normálny život a v hĺbke duše veriť," radí ostatným ženám.
Najdôležitejšie je podľa nej pozitívne myslenie - čo je v hlave, je i v tele...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
