používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Elektrická poistka je pravdepodobne najdôležitejší vynález po zavedení elektrifikácie. Celkom zákonite ju skonštruoval Thomas Alva Edison, takmer vzápätí po vynájdení žiarovky, vypínača a elektrocentrály. Práve v komplexnosti detailných zariadení pre elektrifikáciu je potrebné vidieť hlavnú Edisonovu zásluhu, ktorá ho odlišuje od predošlých vynálezcov žiaroviek, elektrických generátorov a káblových rozvodov. V okamihu, keď elektrina opustila laboratória vedcov a stala sa najperspektívnejšou energiou, bolo zrejmé, že sa musí vyriešiť problém jej výroby, diaľkový prenos a bezpečnostné zaistenie.
Prvé primitívne monočlánky zostrojené Alessandrom Voltom v r. 1795 - 1800 dávali len jednosmerný prúd pomerne nízkeho napätia. Ak sa teda mali využiť na osvetlenie, museli sa spájať do mohutných sérií, niekoľko metrov vysokých galvanických článkov, aktivovaných v kyseline. Obsluhovatelia týchto batérií však zanedlho pľuli krv z nebezpečných dusivých výparov kyseliny. Začiatkom 70. rokov 19. storočia monočlánky nahradilo výkonnejšie dynamo. Prvé elektrogenerátory vyrábali prúd jednosmerný, síce stabilný, ale pre väčšiu spotrebu nevyhovujúci. Elektrická energia sa totiž musela prenášať z elektrárne na veľkú vzdialenosť, a to pri jednosmernom prúde nebolo hospodárne. Už pri zvýšení napätia do siete na 15 - 20 000 voltov bolo potrebné veľmi zložité zariadenie na strane elektrárenskej a nemenej zložité k prevedeniu vysokého napätia na obvyklé, na strane spotrebiteľovej. Riešením bol prúd striedavý, pretože transformácia napätia pri ňom bola jednoduchá. Problém sa podarilo vyriešiť americkému vynálezcovi pôvodom z Chorvátska Nikola Teslovi. V priebehu októbra a decembra 1887 podáva v USA prihlášky na niekoľko zásadných patentov na výrobu dvoj, troj a viacfázového prúdu, regulačného transformátora i ucelenej sústavy prenosu a rozdeľovania elektrickej energie.
Tesla tak zrazu získal monopolné postavenie v oblasti elektrotechniky striedavého prúdu. Pretože nebol praktický a chcel sa venovať iba bádaniu, podstúpil patentové práva elektrotechnickej spoločnosti Westinghouse, ktorej vedenie vystihlo ďalekosiahly význam Teslových objavov. V tom čase Edison a jeho spoločnosť vyrábali iba generátory a motory jednofázové.
S ďialkovým prenosom elektrickej energie to nebolo oveľa lepšie. Prvý praktický pokus sa spravil na vzdialenosť 1 kilometer na Viedenskej výstave roku 1873, kedy sa zároveň potvrdilo, že elektromotor je v princípe obrátené dynamo. O 2 roky nato podobný pokus so šesťnásobne vyšším výkonom zopakoval ruský elektrotechnik F. A. Pirockij. Pre väčšiu sieť to nestačilo. V roku 1882 v New Yorku Thomas Alva Edison spúšťa parnú elektráreň a napája ju na mestské osvetlenie. V Európe mu vzápätí v tom istom roku odpovedá Francúz Marcel Deprez so svojim úspešným pokusom o diaľkový prenos elektriny z Mníchova do Miesbachu na vzdialenosť 57 km. Edison útok odvracia výrobou zdokonalených dynám Jumbo, vážiacich s parným strojom takmer 30 ton a zavedením trojvodičového rozvodného vedenia pre osvetlenie. Ale zrazu začali problémy. Prepaľovalo sa vedenie. Kúzelník z Menlo Parku ako nazývali Edisona podľa jeho laboratória v New Yorku stál pred veľmi jasnou úlohou. Zostrojiť zariadenie, ktoré v prípade preťaženia siete samovoľne odpojí prúd. Vypracoval schému a podľa zvyku na nej pracoval nepretržite stovky a stovky hodín. V roku 1885 problém vyriešil a jednoduchá našrubovateľná poistka s prepaľujúcim sa vláknom bola na svete. O dokonalosti nápadu svedčí skutočnosť, že podobne ako jeho žiarovka slúži prakticky bez zmeny do dnešných dní.
Edisonova radosť bola dočasná. Do protiútoku prešiel Westinghouse s Teslovými patentmi na výrobu hospodárnejšieho striedavého prúdu, povzbudený v Európe diaľkovým prenosom trojfázového prúdu ruského elektrotechnika M. O. Dolivo-Dobrovolského roku 1891 na vzdialenosť 175 km medzi Frankfurtom nad Mohanom a Laufenom v Nemecku. Tvrdošijný Edison, zástupca "jednosmerných" sa pri presadzovaní svojich záujmov, s náskokom niekoľkých rokov, uchýlil k ľsti. Začal spolu s Haroldom Brownom, vynálezcom elektrického kresla, optimálne fungujúcim len pri zapojení striedavého prúdu, propagovať popravu na tomto zariadení, údajne z humánnych dôvodov. V skutočnosti mu šlo len o to, aby poprava bola uskutočnená a vzápätí napadol Westinghousovu skupinu, že v prípade zavedenia striedavého prúdu do domácností hrozí podobná smrť každému, kto bude neopatrný v manipulácii s elektrospotrebičmi. Kvôli obchodnému zisku však vrele doporučil i za týchto okolností svoje absolútne spoľahlivé poistky, otestované na plný výkon počas hrdelnej exekúcie. Mravné rozhorčenie nad popravou r. 1890 pomohlo Edisonovi len dočasne. Víťazstvo striedavého prúdu nad jednosmerným sa nedalo zadržať, pretože prinášalo jednoznačne lepšie hospodárske výsledky. Mala poistka nainštalovaná v každom byte v predizbe ostáva ako zabudnutá rekvizita popravy Francisa Kemmelera, ktorou sa všeobecné plytvanie elektrickou energiou iba začína.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan LAZORIŠÁK
* A. Hoch: Vynálezy, ktoré zmenili svet, Slovníček dejín techniky, M. Monestier: História trestu smrti
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
