Úzkorozchodná trať s rozchodom 1000 mm (bežným na švajčiarskych zubačkách) mala dĺžku 4,8 km, stúpanie 127 promile, oblúky o polomere 100 m a bola vybavená Riggenbachovou rebríkovou ozubnicou uprostred koľaje. Dve lokomotívy pre ozubnicu postavili rakúske strojárne vo Floridsdorfe. Dvojitý parný stroj pre ozubnicový a adhézny pohon poháňal tri nápravy: dve adhézne a jednu s ozubeným kolesom a kotúčom s ručnou pásovou brzdou. Kotol lokomotívy bol na ráme uložený tak, aby sa zachoval aj pri stúpaní zvislú polohu. Ak však stála na vodorovných koľajniciach, vyzerala ako hrbatá a preto mala aj takú prezývku. Na trati jazdili celkovo štyri osobné vozne, každý s ozubeným kolesom a ručnou pásovou brzdou. Stavba ozubnicovej železnice sa ukončila v polovici roku 1896 a 28. júla sa na nej začala prevádzka pre verejnosť. Zo začiatku bola v prevádzke iba v lete, neskôr i v zime, samozrejme s výnimkou kalamitných situácií. Lokomotíva tlačila pred sebou jeden otvorený vozeň rýchlosťou 10 km/h, čo bol v porovnaní s predchádzajúcimi konskými povozmi nepredstaviteľný nárast výkonu. Na niekoľko rokov nastali pre zubačku zlaté časy. Ľudia sa hrnuli zo všetkých strán a zisky stúpali. Všetko bolo v poriadku až do času, kedy si návštevníci všimli lacnejšie cestovné na Tatranskej elektrickej železnici. Ťažkú ranu dala ozubnici pravidelná autobusová doprava medzi Štrbou a Štrbským Plesom. V tridsiatych rokoch počas hospodárskej krízy jazdili iba štyri páry vlakov denne a príjmy ešte viac klesli. Zubačka takto neslávne ukončila v auguste 1932 svoju prevádzku. Lokomotívy a vozne skončili v starom železe a podobný osud mali neskôr aj koľaje. Z trate ostala na horskom úbočí iba spodná stavba.
Autor: všk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
