krásy telo s kyprými tvarmi, o čom svedčia sošky pravekých Venuší. Boli to prvé estetické predstavy vtedajšej doby a jej sexuálne symboly.

Kultom tela počas života aj po smrti sa začali premyslene zaoberať starí Egypťania. Tajomstvá krásy zaznamenané v receptoch na papyrusoch starostlivo strážili kňazi, ktorí boli experti na pestovanie tela od tretieho tisícročia pred n. l. Boli to oni, ktorí vytvárali imidž panovníkom, ich manželkám a vládkyniam Egypta. Boli, dnes by sme povedali - ich vizážistami. Bez kňazov by dve najväčšie egyptské krásky kráľovná Kleopatra a manželka kráľa Achnatona Nefertiti nimi neboli. Starostlivosť o telo, o vzhľad a kozmetika nebola iba záležitosťou žien, záľubu v nej mali aj muži a rovnako ako ženy, aj oni boli priam posadnutí parochňami z hodvábnych vlákien aj pravých vlasov, zafarbených na čierno a popretkávaných tenkými zlatými stužkami. Kňazi a príslušníci najvyšších kást mali hlavy úplne oholené. Egyptský ideál mužskej postavy predstavoval útly pás, široké ramená a veľké čierne oči. Ženská postava bola štíhla, skôr plochá s pevným poprsím a mäsitými perami (aké sa dnes dosahujú vstrekovaním určitých látok) obočie, viečka a pery mali predpísaný tvar, zvýraznený linkami, čierneho líčidla. Ku kultu tela patrila ranná procedúra, pozostávajúca z voňavého kúpeľa a odstraňovania odumretej vrstvy pokožky pastou z popola (dnešný peeling). Končila sa natieraním voňavými mastičkami a maľovaním tváre. Kozmetické prostriedky boli z pálenej železitej hlinky a prírodného oxidu a uhličitanu železitého, ortuti, uhličitanu olovnatého, sadry, kriedy a iných nebezpečných prírodných farbív. Egyptský ideál krásy, to bola bohatosť a nádhera, na piedestáli ktorých stála žena. Až po nej muž.

V Grécku v 4. storočí pred n. l. bol ideál krásy skromnejší a na rozdiel od Egypťanov na prvom mieste bol muž. Fyzickú dokonalosť stelesňoval Apolón. 6eny sa neukazovali na verejnosti nápadne nalíčené, také mohli byť iba doma. Krásu hľadali starí Gréci v harmónii tela a ducha a dokonalú postavu získavali len telesným cvičením - gymnastikou. Rimania, ktorí kopírovali všetky umelecké a estetické ideály od Grékov, si pre mužov určili pevnú a statnú postavu vojaka. Takú dosiahli v zahraničných výbojoch. Keď sa Július Caesar vrátil z jedného výboja do Ríma so stovkami germánskych otrokov so svetlými ryšavými vlasmi a bielou pleťou, Rimanky začali vymýšľať recepty na farbenie vlasov a bielenie pokožky. Tak sa zrodila nová módna línia. Starostlivosť o telo sa u žien nezrodila žiadnymi pevnými pravidlami. Vznešené Rimanky mali spústa otrokýň, z ktorých sa každá špecializovala na určitý kozmetický úkon s cieľom, aby ženy boli krásne.

V stredoveku bola estetika poznačená cirkevným útlakom. Slová sv. Gregora Naziánského: "Je iba jedna farba ktorá ženu skrášľuje a dáva do popredia jej počestnosť: je to červeň, vyvolaná studom. Tá nech je ozdobou, ktorou sa môžu pýšiť panny aj manželky" - sú výrečnou charakteristikou vtedajšieho trendu v pestovaní tela. Nikdy v dejinách sa nemuseli ženy tak zabaľovať do studu, striedmosti a asketizmu, ak vtedy. Cirkev dovoľovala dva druhy kúpeľa a to z nevyhnutnosti a k očiste v predvečer prijímania sviatosti. Líčenie bolo symbolom chlipností a prostitúcie. Recepty na dosiahnutie hebkej pleti boli odpudzujúce ako napr. masáž kravincom, namáčaním vo víne. Mužský vzor krásy sa veľmi nezmenil: štíhla postava, široké ramená, pevné nohy. Za estetické boli považované iba mladistvé formy a sústreďovali sa len na to, čo bolo vidieť, nie na to, čo zahaľoval odev, čiže svetlé a kučeravé vlasy, vysoké čelo, tenké obočie, veľké živé oči s klenutými viečkami. S tým súvisel aj mužský vek, pretože stredoveká žena bola v 25. roku života vyčerpaná pôrodmi a považovaná za starú.

Návrat starostlivosti o telo nastal v 11. - 13. storočí, so všetkým čo k nej patrilo - s kúpeľom a parným kúpeľom, natieraním voňavými olejmi, masťami a balzamom. Objavili sa aj recepty na kozmetické prípravky, po objavení kníhtlače aj v knižnej podobe. Prvou takou príručkou na skrášľovanie bola kniha "Rady mladým dámam," ktorá vyšla v r. 1573 v Paríži. Prvenstvo v trikoch pre krásu má príručka "Experimenta" od Kataríny Sforzovej z roku 1509, vydaná v Taliansku. V nej bolo uvedené použitie farbiacich zmesí na vlasy aj systém sušenia vlasov na slnku v klobúku iba so širokou strechou bez dna. V 15. - 16. storočí , čiže v renesancii, určoval ideál mužskej krásy Michelangelov Dávid a estetické meradlá diktovalo Taliansko. Pravidlá a grafy ideálnej postavy určili, dá sa povedať matematickými vzorcami, maliari Albrecht Dürer a geniálny Leonardo da Vinci. Stanovili tiež, že žena má mať tri prvky biele a to pleť, zuby a tri červené - líca, pery a nechty, tri čierne - oči, obočie, riasy.

Osobnosťou, ktorá vošla do histórie nielen ako francúzska kráľovná, ale aj ako skutočná estetická svojej doby, bola v 16. storočí Katarína Medičejská. Považovali ju aj za odborníčku rôznych techník, návrhov a trikov v starostlivosti o vzhľad a vďaka nej sa stal Paríž európskym centrom elegancie a módy a kolískou parfumérie. Za Ľudovíta XV. sa zásluhou jeho milenky madam Dubarry stala dôležitou súčasťou pestovania krásy osobná hygiena, podal mýtus o nebezpečenstve vody pre ľudskú pokožku. Ľudia totiž verili, že koža je priepustná, a že mokrá môže do tela zaniesť nebezpečné choroby. Do módy prišli parochne, plné postavy ako výraz blahobytu a kto bol chudý, používal rôzne vypchávky. Baroko bolo charakteristické robustným telom, bielou pleťou a drobnými chodidlami, čo vidíme na Rubensových obrazoch.

Keď sa zistilo, že obezita spôsobuje mnohé neduhy, napísal v roku 1863 anglický lord William Banting List o zdraví. Bol to prvý vodca ako znížiť hmotnosť a akou diétou to možno dosiahnuť. Sám mal nadváhu a znížil ju stravou s nízkym obsahom tuku, obmedzovaním múčnych jedál a celkove uhľohydrátov. Kniha bola úspešná a vyšla v priebehu 40 rokov dvanásť krát do konca 19. storočia a popularitu nestratila ani v 20. storočí. Kým Angličanky jedli a chudli podľa Bantinga, v Severnej Amerike a v niektorých európskych krajinách, najmä v Paríži sa koncom 19. storočia ženy živili octom a citrónmi, bdeli až do skorého rána, aby boli prirodzene "unylými" bytosťami a aby mali kruhy pod očami, nie namaľované, ale od nevyspania. Taký bol vtedajší ideál krásy.

V roku 1905 prišla veľká zmena v kánone krásy 20. storočia, doslova revolučná. začala sa odložením šnurovačiek a ústupom prirodzených telesných proporcií. Čo dodať k súčasným estetickým normám? Plastická chirurgia, silikón, kolagén, botot, lifting, posilňovne a všeličo iné umožnia krásu na želanie.