je najväčšia trúfalosť, akú doteraz vyskúšal. Personálne veto, ktoré Miklošovho "lieblinga" odbremenilo od oslnivej kariéry a 150-tisícového platu, má však nielen politickú a právnu rovinu, ktoré sa predvolebne a vášnivo diskutujú. Existuje aj tretia rovina - ekonomická. Tá je najpodstatnejšia a ako je v slovenskom verejnom diškurze už dobrým zvykom - úplne zanedbaná a nepovšimnutá.
Je zrejme nesporné, že Gašparovič spáchal ústavný "brept", porovnateľný s jeho verbálnymi úletmi (Dominik XVI. a podobne). Právnici sa už zhodli, že jeho menovacia kompetencia k Tvaroškovi je ceremoniálna a nemal nárok posudzovať, či zákonné kritériá na funkciu sú splnené. Navyše, prezident sa zrejme mýlil aj vo vecnom posúdení - požiadavke "5 rokov v riadiacej funkcii" Tvaroška vyhovoval. Platí tu asi rovnaký úzus, ako pri nomináciách ministrov - hlava štátu nemá čo zvažovať. Podanie na Ústavný súd, ktoré vláda ohlasuje, je pochopiteľné, hoci Tvaroškovi už bude platné asi toľko, ako sú voličom platné programy strán...
Gašparovič ale vec posúdil inak. A SDKÚ ho obvinila, že podľahol nátlaku Smeru. Toto je presne vložka, ktorú si strana, čo je v práve, mohla odpustiť. Úplne pokojne, komentátori by to aj tak napísali - ak majú indície. Niežeby autor netušil, že sme všetci v kampani. Ak tu ale každý vyspevuje árie o politickej kultúre, tak zbytočné výpady proti inštitúciám v situáciách, ktoré sú nevratné, len zakladajú nedobrý precedens do budúcnosti. Čomu to pomôže? Ak máme byť spravodliví, Gašparovič je síce od ideálu "nadstraníckeho" prezidenta poriadne vzdialený, ale keby chcel, Dzurindovi mohol urobiť život za tie dva roky aj podstatne zložitejším. Že pokušeniu občas odolal, nie je síce dobrý bod pre neho, ale predsa len náznak, že úplne vo všetkom nešiel na ruku Smeru. Očakávania boli drsnejšie, keď nastupoval - to si povedzme.
Nikto, samozrejme, netvrdí, že SDKÚ nemôže mať v otázke ovplyvňovania pravdu. Naopak, zrejme má. Na strane druhej sa prestaňme tváriť, že lobing v prezidentskom paláci je niečo nové, čo tu prišlo dnes so Smerom a Tvaroškom, a že vláda, resp. jednotliví ministri, hlavu štátu pri rôznych príležitostiach neovplyvňovali. Podstatné je, že konkrétne v tejto kauze sa nesmelo, keďže Gašparovič nemal rozhodovať, ale podpisovať. To je lapsus. Smiešne je, ako cez tie dva mesiace, čo Tvaroškov dekrét zdržoval, sa prezident zdráhal priznať, čo má za lubom a vyhováral sa, že nemá čas, že má nabitý program a pod...
To, čo je dôležitejšie a nikomu v súvislosti s Tvaroškom neprekáža, je budovanie NBS ako filiálky vlády. Stavbyvedúci - Ivan Mikloš. Guvernér Šramko, teraz Tvaroška, predtým šéf odboru analýz na ministerstve financií Ľubomír Ódor, obštrukcie pri menovaní Martina Barta, kandidáta KDH, ktorý musel záväzne vyhlásiť (!!), že sa vzdáva kritiky eura, to sú absolútne signály, že minister financií sa snaží vytvoriť z NBS pritakávaciu agentúru. Dojemné zhody medzi vládou a centrálnou bankou, keď sa dvíhajú či znižujú úrokové sadzby (kľúčový parameter v ekonomike), len dokresľujú situáciu. Aby bolo jasné: Národné banky sú nezávislé všade vo svete preto, aby chránili meny a cenové hladiny pred - prípadne - nezodpovednými rozpočtovými politikami. Ak sa rozhliadneme po Visegráde, vidíme najmä v Maďarsku a Poľsku dlhodobé konflikty centrálnych bánk s vládami. Nikto netvrdí, že to je dobre, ešte horšie ale je, ak predstaviteľ NBS verejne priznáva, že "vládna stratégia prijatia eura" je záväzná pre NBS. V inej demokracii by z toho bol menší (väčší??) škandál.
Miklošovi, ktorý vstupu do eurozóny k 1.januáru 2009 podriaďuje všetko, sa dá rozumieť, ale nie s ním súhlasiť. Personálnou anexiou NBS chce tlmiť, resp. blokovať prípadný rozpočtový avanturizmus vlády, v ktorej on už nebude - a Smer možno áno. Mikloš sa domnieva, že pristúpenie k euru je definitívny krok, ktorý zabráni nezodpovednému míňaniu a extenzívnej hospodárskej politike cez vládne investície, ako si pamätáme z "mečiarizmu". Táto úvaha je však deravá vo viacerých bodoch, keďže, na jednej strane, ako ukazujú príklady Nemecka, Grécka a spol., spoločné obeživo nič negarantuje, na strane druhej zúfalo podceňuje riziká, ktoré so skorým zavedením eura súvisia. S vládami personálne nezviazané centrálne banky - napr. česká - práve na tieto riziká upozorňujú. Tým, že NBS sa mení na odbor ministerstva financií, je z debaty o eure vyradená kľúčová inštitúcia, ktorá už nie je národná banka, ale akýsi národný dozor nad plnením maastrichtských kritérií. A to je zle.
Gašparovič netuší, že lapsus, ktorého sa nemenovaním Tvarošku dopustil, môže byť krajine ešte užitočný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
