spôsobovali poriadne vrásky. A výnimkou nie sú ani známe celebrity zo sveta slovenskej hudby, divadla, či šoubiznisu. Preto nás zaujímalo, ako si na svoje detstvo spomínajú.

Iveta Malachovská nikdy nedostala hodinky

(nov)

"Bola som úžasné, skvelé a vynikajúce dieťa," spustila hneď zostra Iveta Malachovská, no hneď aj nečakane pokračovala: "Akurát, že som bola chlapec! Nepotrebovala som bábiky, ale hrala som futbal, hokej a vystrájala všetky pestvá, ktoré robia chalani!"

Temperamentná moderátorka sa touto vlastnosťou vyznačovala už od ranného detstva a výsledkom bola pestrá zmes úrazov, ktoré si ako malá "zadovážila". "Mala som dvakrát zlomenú nohu, raz ruku a raz rozbitú hlavu. Dokonca som aj jednému kamarátovi rozbila hlavu, keď sme sa ohadzovali kameňmi," vymenovala prostoreká moderátorská stálica. A ako zdôraznila, jej mamička to veru nemala ľahké, pretože s Ivetou zažívala všetky tie radosti a starosti, ktoré rodičom zvyčajne spôsobujú chlapci. "Preto som veľmi šťastná, že moja dcéra je dievčenská, láskavá, milá, skrátka presne taká, aké má byť dievča," dodala so smiechom.

V škole síce malá Iveta Pašková nezbednosti nevystrájala a učila sa dobre, no najlepšou žiačkou nikdy nebola. "Na základnej škole som vždy bola vyznamenaná, ale nikdy, dokonca ani v prvej triede, som nemala samé jednotky. A preto mi moja mamička do dnešného dňa nekúpila hodinky, lebo tie sa v našej rodine dávali len za 'čisté' vysvedčenie," zaspomínala si s úsmevom na časy dávno minulé.

Bruno si vydupal let do Prahy

(nov)

Braňo "Bruno" Ciberej bol vraj poslušné a bezproblémové dieťa. "Nebol som rebelant, nemal som problém ani v škole a detstvom som preplával celkom pokojne," tvrdil spočiatku obľúbený moderátor, ktorý sa výrazne preslávil najmä vďaka SuperStar. Napokon však priznal, že sem - tam sa mráčiky objavili. "Niekedy som rodičom vedel poriadne liezť na nervy, lebo keď som po niečom túžil, vedel som byť strašne otravný. Mama bola voči tomu imúnna, a tak si to skoro vždy odniesol otec. Ako dieťa som si vydupal, že so mnou museli letieť do Prahy lietadlom. Nonstop som nástojil na tom, že ja chcem letieť do Prahy, ja musím, ja musím! Až napokon otec povedal: ´dobre poletíš!´ Tak som letel," s úsmevom spomína pôvodom Trebišovčan.

V rannom detstve mal Bruno dokonca aj určité športové vlohy, avšak neboli orientované správnym smerom. Vynikal napríklad v behu keď sa so sestrou, staršou o 5 rokov, naháňali po byte. On jej pred nosom zabuchol dvere a ona cez ne, samozrejme preletela. Vedel aj šikovne narábať s hokejkou: "Raz som ju s hokejkou naháňal a ona kričala na našich, aby ma zastavili, lebo jej niečo urobím. Otec na to: ´Ale kdeže, on, taký malý, čo ti spraví´. A v tom prišla rana a sestra mala rozbitú hlavu," vysvetlil obľúbený moderátor, ktorý našťastie podobné úspechy nehodlal uplatniť v NHL.

Henrieta Mičkovicová vyznávala adrenalínovú zábavu

(nov)

Známa slovenská herečka Henrieta Mičkovicová tiež nepatrila k tým poslušným deťom, ktoré, ako sa hovorí, rodičia večer nájdu tam, kde ich ráno nechali. "Bola som veľmi živé dieťa. Mala som o rok mladšiu sestru a spolu sme vyhľadávali všetky adrenalínové hry a zábavu aké sa len dali. Jedna neurobila nič bez druhej. Rodičia to s nami mali dosť ťažké," povzdychla si budúca dvojnásobná mamička.

A spomenula si aj na zážitok, keď svoju mamu malá Heňa so sestrou dohnali k slzám. "Mali sme doma veľké upratovanie. Mama všetko vyčistila a vyriadila, no na druhý deň skoro ráno sme sa my dve rozhodli, že by sme mame predsa mali pomôcť. Vyumývali sme teda okno aj dlážku v kuchyni. No akurát sme to urobili tým najhorším špinavým vechťom, aký sme našli. Všetko vraj bolo tak hrozne špinavé, že keď to mama zbadala, rozplakala sa," vylovila z pamäte spomienku na "nedocenenú" snahu sympatická herečka.

Tomáš Sloboda je hravý doteraz

(mit)

Známy slovenský muzikant, ktorý sa podieľal na mnohých projektoch, posledných 10 rokov vystupoval predovšetkým so svojou domovskou kapelou Le Payaco, Tomáš Sloboda bol dieťa ako každé iné. Hravé, nevinné, sem-tam zlostiace a potecha svojich rodičov. "Nepamätám si presne, aké som bol dieťa, no viem, že kus z dieťaťa vo mne ostalo doteraz," smeje sa Sloboda. "Myslím si, že zvlášť v muzikantoch, ktorí nie sú posuchšieho typu, je kus dieťaťa," vysvetľuje. "Keď vystupuješ pred ľuďmi a bavíš ich, bavíš aj seba. Hráš nejakú rolu a je to v podstate to isté, ako by som bol na pieskovisku, staval si hrady a nakoniec ich všetky pobúral. My sa proste hráme. Robiť muziku je hra, pódium je hra, životný štýl je hra väčšinou s dobrým koncom." Z toho vyplýva, že rovnako ako deti, ani Tomáš sa neberie príliš vážne. "Keby som seba bral príliš vážne, tak by som sa musel považovať za niekoho, kto nie som. Niektorí ľudia sa sami pred sebou vážne cítia, no tých mi je ľúto."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.