používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
ZRKADLO
Túžba vidieť svoj obraz pred sebou bola známa už starovekému človeku. Pretože inú možnosť nemal, uskromňoval sa odrazom na vodnej hladine. Hladina sa ale neraz sčerí, odrazené predmety sa hýbu a zlievajú. Vodná hladina pre náročných samoobdivovateľov jednoducho nestačila potrebám. Hľadal sa iný spôsob. Našiel sa pri leštení sklovitej, obsidianovej dosky, z ktorej pred 8000 rokmi vyrábali ostré škrabadlá a nože. Archeologické nálezy v Škótsku z tohto obdobia, kde sa našli okrúhle a štvorcové vyhladené kamene, spolu s kostenými hrebeňmi, potvrdzujú, že sa používali na kozmetické účely.
Ešte hojnejšie sa zrkadlo používalo v dobe bronzovej. Poznali sa vtedy v Egypte, Číne a Mezopotámii. V 3. tisícročí pred n. l. sa výroba zrkadiel v Egypte stala umeleckým remeslom. Ako materiál na to slúžil bronz, med, ale aj zlato a striebro. Staroveké kovové zrkadlá boli kvalitné leštené, zdobené rozmanitými motívmi. V dobe železnej boli už zrkadlá veľmi rozšírené. Ale stále ešte mali podobu kovovej tabule, zväčša okrúhlej, ktorej jedna strana bola vyhladená a vyleštená. Neraz slúžili aj ako ozdobný predmet. Skrášlili ich vyrezávané drevené rúčky, v starom Egypte a Grécku s figurálnymi motívmi, so zadnou stranou pomaľovanou reliéfmi a výjavmi z mytológie. Zrkadlá boli pozlátené, postriebrené, na obrube bohato zdobené drahokamami. Už Rimania s obľubou používali kovové zrkadlá kvôli zvýšenému lesku, umele postriebrené na odrazovej časti. Pretože boli drahé, začalo sa experimentovať s inými materiálmi, osvedčeným vybrúseným obsidianom, ale už aj so sklom. Prvé primitívne sklenené zrkadlá sú známe zo starého Egypta zhruba asi 100 rokov pred n. l. Obyčajná, na hrubo spracovaná sklenená tabuľa sa prirezala na požadovaný rozmer a na rube sa načiernila nepriehľadným materiálom. Medzi chudobnejšími ľuďmi až do neskorého stredoveku sa však rozšírilo používanie lacnejších kovových zrkadiel. Boli malé, uložené v drevenej skrinke, ale aj väčšie, také, že "objali" celú postavu ako napísal súdobý kronikár.
Až v 1. storočí n. l. prišiel po Egypťanoch ktosi na to, že zrkadlá môžu byť i sklenené a že vhodne upravené číre sklo sa hodí na túto službu lepšie ako kov. Bol to údajne Feničan, sklár, usadený v ktoromsi Rímskom prístave. Ako povlak na urobej strane mu poslúžila olovená vrstva. Neznámy Feničan v podstate len zdokonalil pozabudnutý starogrécky spôsob výroby sklenených zrkadiel. Sklenené zrkadlá na začiatku nášho letopočtu však neohrozili existenciu kovových. Boli skromné v porovnaní s tými, ktoré sa používali dosiaľ a pritom boli aj dosť drahé. Vyleštený kov na dlhé stáročia vytlačil drahé sklo.
Sklenené zrkadlá sa opäť objavujú až v 13. storočí. Boli to znova staré dobré sklenené tabule na jednej strane pokryté kovovou, zvyčajne olovenou vrstvou. Údaj hovorí o rokoch 1254 alebo 1279 a lokalizuje ich do Benátok. V neskorších rokoch sa Benátčania preslávili na celom svete ako najšikovnejší majstri na zrkadlá. Vyrábali ich z kvalitného skla tak, že do vyfúknutej, ešte horúcej sklenenej bubliny sa primiešala smola s kalafunou a potom rovným dielom zmes olova a skla. Následne sa výdatným mávaním píšťaly s bublinou olovo rovnomerne rozprestrelo po celom vnútornom povrchu sklenenej bubliny a vytvorilo súvislý hladký poťah. Valcovitá guľa sa rozdeľovala a po vychladnutí sa z nej rezali zrkadlá. Mali vynikajúci lesklý, odrazový povrch, boli zdobené rytím, brúsením a ornamentmi. Benátčania si ich výrobu strážili ako oko v hlave, ale napokon tajomstvo preniklo aj do iných štátov. V 17. a 18. storočí sa vyrábali sklenené zrkadlá benátskeho typu už všade v Európe. Zavládol kult zrkadiel. Malé vreckové zrkadielka sa stali nerozlučným spoločníkom každej dámy. Nosili ich osadené v koženej obrube, alebo v striebornom puzdre, či v prenosnej toaletnej skrinke. Zrkadielka nosili i muži, ale diskrétne v tabatierke. V 18. storočí sú bežne rozšírené i nástenné zrkadlá. Zámožní ľudia sa doslova pretekali, aby sa mohli popýšiť čo najväčším počtom drahých veľkoplošných zrkadiel. V palácoch vznikajú siene celé vyzdobené drahými brúsenými sklami, znásobujúcimi dojem pompéznosti a prepychu. V chudobnejších rodinách zaobchádzali s nástennými zrkadlami veľmi obozretne a dedili ich z generácie na generáciu. Nie náhodou boli opradené mnohými poverami v prípade poškodenia alebo rozbitia. V tom čase sa už zrkadlá vyrábali priemyselne liatím, ktoré vynašiel r. 1688 francúzsky sklár Lucas de Nehon. Nahradil ním pomerne kvalitnú, ale nezdravú amalgámovú metódu výroby fúkanych zrkadiel a povlakom cínu v ortuti na rube skla, praktizovanú od sklonku 14. storočia vo Francúzsku. Keďže ortuťové výpary sú zdraviu veľmi škodlivé, prešlo sa na postriebrovanie skla. Vďaka tejto metóde sa môže dodať zrkadlová vrstva predmetom akéhokoľvek tvaru, zvnútra i zvonka, napríklad aj termoskám a vianočným ozdobám. Po zdokonalení výroby zrkadlového skla ťahom, patentom Angličana Clarka roku 1857 a valcovaním na širokej doske prakticky v neobmedzenej dĺžke sa zrkadlo stalo všedným obchodným artiklom, zbaveným povier a tajomstiev.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
