dedkovia tam nejdú sami od seba. Ale keď už tam raz sú, mnohí si nájdu niečo, čo ich tak baví, že už by nemenili späť. Jeden si obľúbi prechádzky v parku a návštevy pravnúčika, druhá sa v 70-ke znovu zaľúbi, tretí začne v 80-ke pravidelne cvičiť v posilňovni, štvrtá sa s láskou stará o kvietky, piaty zas o divé kačky, rybky, korytnačky či veveričky a píše básničky.
Niektorí sa v novom prostredí medzi "svojimi" zmenia, prestanú sa zlostiť na život a frflať a už si ho len užívajú. Iní sa však ani na staré kolená nepolepšia, naďalej robia druhým nezbedu, hundrú a trucujú ako veľké deti, a tak im musí personál dohovárať, čo však aj tak často nepomáha, lebo čo už pomôže, keď má niekto 70. "Pre mnohých je však pobyt v domove dôchodcov takou príjemnou rekreáciou, že si tu už dokonca aj svoje postele na izbe prestali po sebe každé ráno ustieľať, ako v hoteli na dovolenke," usmieva sa nad tým Naďa Mudráková, riaditeľka Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb v košickej Barci, ktorý sme navštívili. Kým pre jedných ostáva domov dôchodcov viac domovom DÔCHODCOV, pre druhých sa stáva viac DOMOVOM dôchodcov.
O ôsmej ráno čaká vzorne asi sto dôchodcov v jedálni na raňajky. Jedni si všetko hneď balia do tašky a nesú zjesť na izbu, iní ostávajú raňajkovať v jedálni. Väčšina sedí po troch-štyroch, akurát jeden samučičký-sám. "To preto, lebo jeden z našej partie, čo spolu sedávame, leží teraz chorý na izbe, a druhý, s ktorým spolu bývam, šiel zas dnes k lekárovi," vysvetľuje nám 83-ročný Pavel, ktorého najlepším kamarátom v domove dôchodcov je práve spolubývajúci 79-ročný Janko. "Taký je ten Janko dobrý ako krajíček chleba, vôbec sa spolu na izbe nehádame, hoci podaktorí spolubývajúci sa občas povadia. Ale bývame spolu ešte len krátko, viete, predtým som tu totiž býval s mojou drahou manželkou. Tá mi však len nedávno, pred dvoma mesiacmi zomrela... Ona bola predtým moja najlepšia kamarátka... Boli sme spolu 63 rokov! Keď sme sa brali, ja som mal 20, ona 16. Neleňošili sme vtedy so svadbou ako teraz mladí, čo majú 25 a stále sú slobodní," rozpráva Pavel, ktorý robil murára v železiarňach. V domove dôchodcov je už pol roka a celkom sa mu tam páči. "Rád tu chodím na prechádzky do blízkeho Barčianskeho parku k jazierku dívať sa tam na kačky, ako si tam plávu. Môj dvojročný vnúčik Ľudko sa stále pýta za pradedkom, lebo chce vidieť kačičky." Na otázku, koľko má detí, Pavel odpovedá: "´Šicke´. Čiže dve: chlapca a dievča. Na viac detí nebolo času. Lebo keď som večer volal svoju žienku spať, vravela, že ešte sa musí pomodliť, že ja nech len už idem a ona potom dôjde za mnou, no kým som na ňu čakal v posteli, vždy som zaspal skôr, než prišla. A keď som zas ráno vstal, ona už dojila kravu, ha-ha," vtipne spomína a žartuje Pavel, ktorý odchádzajúc z raňajok dodáva: "Na izbe ma ešte čakajú druhé raňajky: 5 piluliek, na obed potom 3 pilulky a na večeru 4 pilulky."
Po raňajkách trávi dopoludnie niekoľko dôchodcov vo vestibule na gauči pred veľkou plazmovou obrazovkou, ktorú domovu v Barci prišiel vlani darovať na Vianoce osobne premiér Dzurinda. Ako dvaja rozkekešení tínedžeri zo strednej školy sa tam pred naším fotografom "šalia" spolubývajúci 70-ročná Gita a 63-ročný Karol, objímajú sa, chichocú a Karol tľapká Gitu po stehne a kolene. "Ešte ma aj ´bočká´. Vidíte, na mladé dni sme sa neošalili a na staré dni sme sa ošalili. On je mladý a ja stará a ľúbime sa. Však aj na staré kolená treba ľúbiť, nie?" smeje sa Gita. Karol dodáva: "Ona je moja láska." Keď sa pýtame, čo sa jej na Karolovi páči, Gita reaguje: "Jeho postava, he-he. A že je to dobrý a zlatý chlap. Akurát, že včera mal trošku vypité," doberá si ho.
V rehabilitačnej posilňovni pedáluje každý deň doobedu na stacionárnom bicykli 63-ročný Lájoš, len tak pre radosť a aby si udržiaval fit svoje koleno, ktoré mal pred štyrmi rokmi dodrúzgané. Aj dnes pedáluje. "Každý deň chodím na bicykel, lebo sa mi to páči, a nikoho naň nechcem pustiť, je to len moje," sranduje Lájoš, ktorý si chce vziať riaditeľku domova dôchodcov za ženu. "Ale, pán Lájoš, veď som vám už minule vysvetlila, že ja už jedného muža mám," reaguje s úsmevom riaditeľka. Vo vedľajšej miestnosti posilňovne ako drak cvičí ramená na stroji 80-ročný bývalý banský elektroúdržbár Berto, ktorý na rozdiel od ostatných dedkov nemá takmer žiadne vypuklé brucho. "Predtým som nemal čas a ani kde cvičiť na takom stroji, ale teraz mám, tak chodím pravidelne a dobre sa vďaka tomu cítim. Robím 100 opakovaní na ruky, 40 až 50 na nohy a ešte vedľa na bicykli 200-krát zapedálujem, toľko si dávam každý deň," opisuje nám svoj cvičebný plán 80-ročný "kulturista" Berto.
V Domove dôchodcov a domove sociálnych služieb v Barci majú 340 obyvateľov (najstarší má 97 rokov, najmladší 46) a v poradovníku na umiestnenie ich čaká ďalších 200. V budove domova majú aj spoločenské miestnosti, kaplnku, knižnicu a v susedstve národnú kultúrnu pamiatku, chránený Barčiansky park. V domove dôchodcov nie je zakázané nič, ani alkohol, ani fajčenie (samozrejme, všetko v rámci pravidiel), ani nové lásky, každý môže robiť, čo len chce, vychádzky sú voľné celý deň a ak chce niekto mimo domova aj prespať, môže si vziať "dovolenku". Keď sa niekto nespráva tak, ako sa má, napríklad pre alkohol, háda sa, vyspevuje a robí hluk, nebodaj by sa chcel biť, riaditeľka si ho zavolá na koberček a dohovorí mu. "Najčastejšie riešime prípady, keď sa dvaja spolubývajúci pohádajú a už nechcú bývať spolu, tak ich presťahujeme," prezrádza riaditeľka Naďa Mudráková. Spolu bývajú zmiešané páry nielen manželské, ale keď si to tak želajú, tak aj ako druh a družka.
Tento rok si tam pripravili fašiangovú zábavu, vlani myšací bál a predvlani pyžamový, v minulosti si zas volili Miss babička a Mister deduško, robia si vedomostné kvízy, dôchodcovského Milionára, organizujú vo vestibule vianočné minitrhy s malými predajnými stánkami i punčom riaditeľky, vyrážajú aj na grilovačky do parku a vydávajú občasník Jabloň, kam prispievajú dôchodcovia. A každý rok vyhodnocujú aj najkrajší balkón.
Triumf v tejto súťaži už niekoľko rokov po sebe suverénne obhajuje vďaka farebnému balkónu plnému rozkvitnutých kvetov 76-ročná Valika. V izbe má, tipujeme spolu s ňou, minimálne 50 kvetov v kvetináčoch. "Nič by sa nestalo, keby som raz súťaž o najkrajší balkón nevyhrala, nerobím to kvôli cenám, ktoré za to dostávam (napríklad vázička pozn. red.), ale zatiaľ asi vážnejšiu konkurenciu nemám, hi-hi," komentuje Valika a pýši sa nám kvetom japonský dáždnik aj bambusom. Keďže sa pohybuje na invalidnom vozíčku, zalievať kvietky jej pomáha personál, kamarátky či návštevy. "Vždy sa niekto nájde, koho poprosím a všetci mi radi pomáhajú. Každý rok mi niekoľko kvietkov pribudne, aj sama si ich kupujem, aj ich dostávam do daru. Nepijem, nefajčím, tak mám aspoň záľubu v kvetinkách. Mám ich veľmi rada, mala som ich aj plný dvor v našom rodinnom dome v Lucia Bani, odkiaľ som," opisuje a spomína, ako sa ich pekný dvor a dom zapáčil pred takmer 30 rokmi režisérovi Jurajovi Jakubiskovi, ktorý si ho vybral na nakrúcanie časti filmu Postav dom, zasaď strom (1979, hrali tam napríklad Vilma Jamnická či Pavel Nový). "Trvalo im to vtedy od mája do októbra, síce nám za to zaplatili, ale taký bordel nám tam spravili, že, jáj, dačo strašné, záclony zhodili, lampu rozbili, dvere spálili, no druhýkrát už by sme im nedovolili, aby u nás nakrúcali..."
Ešte stále je doobedie, niekoľko dôchodcov sa prechádza v príjemnom, upokojujúcom zelenom parčíku s milým jazierkom, v ktorom si pláve sem a tam slávna kačičia rodinka. Pri jazierku stojí chlapík, v jednej ruke drží krájaný celý chlieb z potravín, druhou z neho odtrháva a hádže do vody kačkám a prihovára sa im: "Kačky moje zlaté, to som ja, poďte, kačičky, hap-hap, hap-hap, poďte, deti moje, poďte, moje krásne." Je to 83-ročný József, ktorý býva v domove v Barci už osem rokov. Keď minule kŕmil kačky, tie mu už tak dôverujú, že ich pri tom mohli deti hladkať. "Už dlho sa starám o tie kačičky, viete, už ma poznajú aj po hlase, mám ich aj spočítané, tak teraz ich je 7 veľkých a 11 malých, ale to sa mení, lebo ony niekedy odletia, potom zas priletia, ale dá sa povedať, že 7 je takých stabilných. Každý deň im kupujem v obchode jeden chlebík a kŕmim ich trikrát denne, najprv ráno o šiestej, potom pred obedom a nakoniec o pol piatej večer," vykladá nám oduševnene a dodáva, že čo nezjedia kačky, zjedia ryby. "Mali sme tu predtým oveľa viac kačiek, 46, 50, 60, aj štyri korytnačky, aj 10-kilové šťuky, ale už tu nie sú, len tieto kačičky. A mám aj štyri veveričky, ktoré sem cez deň chodia od svojich majiteľov z mesta a potom idú naspäť domov, keď prídu ku mne, tak na mňa kukajú, nebárs mi veria, nedôverujú mi, ale ja im kupujem arašidy." József patrí k najaktívnejším prispievateľom do občasníka Jabloň, naposledy mu uverejnili maďarskú báseň. "Píšem maďarské básne aj romány, dokonca v Maďarsku mi vyšla kniha o dejinách 15. storočia, ale na Slovensku mi ešte nevyšlo nič. A napísal som aj ´Maďarské rozprávky pre deti z Malých Trakan´, tak som ich nazval, lebo z Malých Trakan pri slovensko-maďarských hraniciach pochádzam. Tie rozprávky som aj sám ilustroval a veľmi pekné ilustrácie to sú, sú to rozprávky o zvieratkách ako vtáky, kravy, svine, také, čo majú deti rady, ale tie rozprávky mi už asi tiež nevyjdú, a to je veľká škoda..." povzdychne si József, ktorý robil 43 rokov na železnici v Čiernej nad Tisou a dostal aj štátne vyznamenanie za poctivú prácu a rad práce.
Nasleduje obed, potom popoludňajšia siesta, po ktorej si mnohí radi zdriemnu ako takí veľkí škôlkari. Tak si pomaličky, pokojne, ale aj celkom veselo nažívajú v domove dôchodcov, lebo "mus" je veľký pán...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
