tridsaťštyri liet. K prvej hudobnej nahrávke "Zelená pošta" od Pavla Hamela a Mariána Vargu postupne rokmi pribúdali ďalšie a dnes sa tento zberateľ môže pýšiť tou najrozsiahlejšou zbierkou slovenskej hudobnej scény, šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Všetko, čo sa kedy vydalo v bývalom Československu na vtedajších hudobných nosičoch, má Rudo Pažítka doma. Kazety a filmy s hudobnou tematikou, platne, CD a DVD zapĺňajú police, skrine, kazety a miesta v celom dome. Okrem tohto pokladu nájdete u Pažítkovcov aj staré gramofóny z čias druhej svetovej vojny.
Rudko, ako ho familiárne nazývajú tí, ktorí spadajú do skupiny zvanej priatelia, má dom plný hudby. A to doslova. Vlastní totiž viac ako dvetisícpäťsto rôznych hudobných nosičov a v jeho zbierke sú aj také veci, ktoré nemajú niektoré nahrávacie štúdia, či samotní interpreti. Pri spomínaní na časy minulé, keď sa jeho neuveriteľná zbierka ešte len rozrastala, sa v rozhovore dotkol takmer každého muzikanta československej hudobnej scény. Ešte aj dnes si tento sympatický štyridsiatnik spomenie na to, kto s kým a kedy začínal, akú tvorili kapelu, kto ku komu po čase prešiel, kde koncertoval, čo nahral a naspieval. Rudo Pažítka je hotová chodiaca encyklopédia zachytávajúca obdobie a tvorbu Žbirku, Gombitovej, Hamela, Vargu, Lehotského, Patejdla, Lipu, Nagya, Müllera, Krištofa- Veselého a iných. Ich hudobnú produkciu aj vlastní, doma má jednoducho všetko.
"Mám všetko, čo kedy nahrali Collegium Musicum a Prúdy. Je to viac ako päťdesiat modifikácií ich tvorby. Nedá sa to vymenovať. Ak chcete čokoľvek od Mariky Gombitove, Janka Lehotského, či Petra Nagya, aj to mám. Dokonca aj veci, ktoré nemá sám Peter. Vlastním nahrávky zo Slovenského rozhlasu, keď Peter vo svojich 16-17 rokoch naspieval prvé piesne. Tie sa však nevydali na platniach. A nemá ich ani on," tvrdí Rudo Pažítka.
Unikátnu hudobnú zbierku získal rôzne. Kúpou, výmenou na burze, niečo dostal darom od rôznych muzikantov, z ktorých mnohí ostali dodnes jeho priateľmi. Rodina vie, že k papučiam a ponožkám sa pod stromček dávajú aj CD. "Samozrejme, zbierka sa rozrastá ďalej o novodobú muziku. Mám aj CD trojice superstár z minulého roka. Dcéra býva spoločne s Katkou Koščovou, nuž som si vypočul aj jej hudbu. V rádiách mám známych, niečím teda pomohli aj oni. Všetko čo mám, stojí veľa peňazí. Sám by som to nikdy nezvládol zaplatiť. Okrem toho moja zbierka nemá len finančnú hodnotu, ale aj zberateľskú. A tá je nevyčísliteľná," hovorí.
Rudo Pažítka je vyštudovaný lesník. Vzťah jeho rodiny k prírode je vidieť už zďaleka, skôr než sa priblížite k ich rodinnému domu v Rožňave. Okrasné rastliny i dreviny, v záhrade nádherná zbierka asi sedemdesiatich bonsají, sú jasným dôkazom toho, že príroda je členom rodiny Pažítkovej blízka. Bonsaje si vozí z celého sveta. Do daru dostal semeno sekvoje, udomácnili sa uňho rastlinky z Talianska, Ameriky, Dánska a iných severských štátov. A ako súvisí hudba, ktorú tak vášnivo zbiera a v mladosti sa jej venoval ako muzikant v kapele, s prírodou? "Jednoducho. Hudba a príroda sú úzko späté. A zároveň sú to moje najväčšie vášne," tvrdí Rudo. Ako takmer každý mladý človek, aj on v čase svojich štúdií, naháňal okrem "báb" aj múzy. A tých ma Rudo neúrekom. Veď okrem hudobného talentu sa uňho prejavil aj básnicky a nedávno sa pustil aj do maľovania. "Keď som chodil do školy, začal som písať poéziu. Spolu s Petrom Nagyom som navštevoval literárny klub. Robili sme folkovú muziku a písali básne. To mi ostalo dodnes. Ďalší, s ktorým sme sa stretávali, bol Števo Baláž. Tento človek píše texty napríklad Katke Koščovej."
Okrem už spomenutého Petra Nagya pozná Rudo Pažítka množstvo slovenských muzikantov zvučných mien. Kamarátske vzťahy udržiava s Jankom Lehotským, či Mariánom Vargom. Aj vďaka nemu sa rožňavskí fanúšikovia dočkali koncertov v podaní oboch muzikantov. A vďaka svojim známostiam má v zbierke zopár drahocenností v podobe platní, ktoré už nikde na Slovensku možno nenájdete. Už ako zrelí muži zažili Rudo Pažítka a Janko Lehotský príhodu, ktorá skôr pripomína časy "študáckych" liet, než cestovanie dvoch dospelých mužov po štyridsiatke. "Organizovali sme pred tromi rokmi koncert Janka Lehotského u nás v Rožňave. Boli sme na ceste niekde za Bratislavou, keď sa nám pokazilo auto. Janko dal teda návrh, nech si niečo stopneme. A tak sme stopovali. Vtedy som si povedal dosť! Už som starý na to, aby som absolvoval takéto stresy, stopoval autá ako nejaký študent," smeje sa pri nedávnych spomienkach. Len tak na okraj sa nedá nespomenúť hudobná kulisa, ktorá znela pri tomto rozhovore. "Ach áno. Začal som dávať dokopy ruskú rockovú hudbu. Len málokto vie, že Rusi majú množstvo výborných muzikantov a fantastickej rockovej tvorby. Keďže v čase hlbokého socializmu do nás doslova pchali ruštinu a veci s bratstvom spojené, odmietali sme všetko čo len zavoňalo Rusmi. Dnes sa však na to pozerám z iného uhla. Je to hudba, ktorá naozaj stojí za to vypočuť si ju," tvrdí.
Nevšedná hudobná zbierka, rovnako zaujímavá zbierka bonsaji, štyri vydané knihy poézie, ktorých krstnými rodičmi sa stali napríklad Pavol Hamel, Janko Lehotský, či Peter Nagy. Toto všetko charakterizuje zberateľa R. Pažítku. To však zďaleka nie je koniec. V roku 1989 vyhral dokonca celoslovenskú literárnu súťaž Básnik roka, ktorej predsedom poroty bol Vojtech Mihálik. "Bonsaje, hudba, básne, to všetko sú koníčky, ktoré so mnou ostanú, zdá sa, celý život. Jediný umelecký smer, v ktorom mám vzdelanie, okrem toho lesníckeho, je výtvarná tvorba. Tú som absolvoval v ľudovej škole umenia. Maľovanie je pre mňa relax. Vyzerá to tak, že robím zo všetkého trocha. Som však presvedčený, že človek nemusí byť supertalent, aby v živote niečo dokázal. Poznal som mnoho ľudí s obrovským talentom, no utopili ho v alkohole a dnes sú z nich trosky. Netreba byť super, treba len vydržať a robiť to, čo vás baví," myslí si R. Pažítka.
Rodina Ruda Pažítku je vlastne plná umelcov. Manželka Eva je síce povolaním ekonómka, no venuje sa navrhovaniu a šitiu kostýmov. Dcéra, ktorá zdedila meno po mame, je študentkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave, syn Rudolf bude rezbárom - reštaurátorom a na svoje povolanie sa pripravuje v Banskej Štiavnici a najmladšieho Pažitkovie syna Lukáša prijali práve na školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. A aby sme nezabudli, izby Pažítkových detí sú tiež plné hudobných "cédečiek". Lásku k hudbe totiž zdedili do jedného po svojom otcovi a ten verí, že v zberateľskej vášni budú pokračovať aj oni.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
