osobností. Strata Jána Langoša, ktorý zahynul - ako inak - pri dopravnej nehode, je nenahraditeľná.
Nenahraditeľná preto, lebo v politike - a naokolo - je, samozrejme, veľa pozoruhodných ľudí, ale minimum s osobnou integritou Jána Langoša. Minimum takých, ktorých ponovembrové skutky boli s prednovembrovou minulosťou vždy v súlade, a to v hodnotovo kladnom kontexte. Pretože jednotlivé kroky Jána Langoša mohli byť omylné - napr. niektoré na poste federálneho ministra vnútra, alebo jeho mediálna nekomunikatívnosť - ale tento človek nikdy nestál v rozpore sám so sebou, nikdy sa nedal na cestu ľahšieho odporu, nikdy sa neohýbal ako lán pšenice vo vetre mediálnych trendov, nikdy sa nespreneveril cieľom a hodnotám, ktoré hlásal. Vezmite si ktoréhokoľvek z lídrov či podlídrov, ktorých máte na výber zajtra pri urnách, a autor týchto riadkov - ak nesledujete politiku profesionálne - vám na požiadanie vymenuje desať (alebo viac) protirečení a rozporov, do ktorých sa sami so sebou vo svojej kariére dostali. U Jána Langoša ani jeden. Mýlil sa občas, ale nepodvádzal, neklamal a nešliapal si po jazyku. Hájil pritom idey a politické línie, ktoré sú správne. Ako politik - predseda DS, poslanec NR SR (na listine KDH a neskôr SDK) - robil tiež kompromisy, ale nikdy v principiálnych veciach. Ak, tak taktické.
Diera po Langošovi je nezaplniteľná, lebo v ňom odišiel nefalšovaný antikomunista, ktorý (na rozdiel napr. od Cibulku) nebol "jakobín". Nielenže bol jedným z najvýznamnejších obhajcov slobody a demokracie, ale na rozdiel od iných, slávnejších - napr. Václava Havla - od začiatku videl, kde číha reálne ohrozenie. Ján Langoš chápal - alebo aspoň cítil - že bez spätného zrkadla a pomenovania vín a hriechov stabilnú demokraciu nepostavíme. Nejde o to, vyvesiť "eštebákov" na internet a potom falošne moralizovať. Nikto, kto nebol pod nátlakom ŠtB (lebo nebol proste "zaujímavý") a ticho a bez protestu sa zúčastňoval režimových rituálov (napr. platil členské ROH), nemá právo súdiť. Ide o iné: Pochopiť a vidieť, ako zločinný režim fungoval, ako ľudí vydieral a ponižoval, akú dvojakú morálku v spoločnosti vytváral. Potreba nezabúdania a uchovania pamäte viedla Langoša k vybudovaniu inštitúcie, ktorá minulosť dokumentuje a - prípadne - vyšetruje. Ústav pamäti národa je dielo Jána Langoša, ktoré - verme - žiadna tragická nehoda nezničí a nezabije ako zakladateľa. Naklikať si na nete www.upn.sk nie je dôležité preto, aby sme zistili, ktorý sused bol agentom a ktorý dôverníkom, ale preto, aby sme pochopili aj bez politologického výkladu jeden zo základných rozdielov medzi demokraciou a totalitou.
Keď vznikol ÚPN, veľa bolo hlasov, že Langoš si ako poslanec zriadil "trafiku". No - ak pripustíme užitočnosť takejto inštitúcie (podobnú majú Nemci i Poliaci, Česi sa usilujú o založenie, resp. legislatívne posilnenie svojho úradu), vhodnejší typ na riaditeľa ako Langoš sa nedal vymyslieť. Problematike vyrovnania sa s minulosťou sa venoval ako politik programovo. A tiež rozširovaniu priestoru slobody - predovšetkým jeho iniciatíve a nasadeniu treba poďakovať, že máme aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Ako straník i poslanec Ján Langoš tematizoval agendy, ktoré vždy nejako súviseli s obranou či zveľaďovaním demokracie.
Ako disident mal svoju skúsenosť, poznal hodnotu zmeny, na ktorej sa sám ako novembrový tribún podieľal. Od najobľúbenejších politikov, ktorí vyhrávajú hitparády preferencií, sa líšil tým, že nenasadal na módne trendy, chcel ovplyvňovať a tvarovať svet podľa predstáv, ktoré pokladal za správne, nie naháňať "body" na témach, ktoré sa páčia väčšine.
Langoš neholdoval depresiám a morálnemu gýču, takým príznačným pre mnohých novembrových tribúnov, hoci ako málokto si uvedomoval ohrozenie "finančnými oligarchiami, ktoré sú späté s bývalým komunistickým režimom". Nikdy netrúsil patetické nezmysly typu, že "sa nenaplnili ideály", či patetické dristy o "slušnosti" (a pod.). Veľmi dobre rozlišoval medzi sprievodnými javmi demokracie a tým, čo sa objektívne dalo urobiť lepšie. Langoš mal, samozrejme, mnohé kontraverzné črty. Je však jedným z mála, o kom sa v naozaj zásadných veciach nedá skutočne povedať jedno krivé slovo.
Ján Langoš bude tejto krajine veľmi chýbať. Nevidieť, kto ho zastúpi v jeho priam fanatickej honbe po formule, ktorá by skombinovala odpustenie a politické vyrovnanie so spravodlivosťou a pamäťou. Známkou úcty a ocenenia k jeho dielu by bolo, ak by sme zajtra nevolili tých, ktorých by určite nevolil ani on.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
