Ten máme zaparkovaný v spálni za posteľou a Anetka to vie. Takže keď sa ráno medzi nami strapaté dievčatko zobudí, furt vyštartuje ako Fitipaldi a zhypnotizovaná dychčajúc zdrhá štvornožky do rohu postele, kde sa vykláňa a vystrkuje cez okraj postele zvedavú makovičku, aby mohla vysávač vidieť a načahuje za ním rúčku a vystiera pršteky tak, že ju treba chytať, aby sa z postele celá nevykotila. Dožaduje sa vytrvalým nespokojným bľabotom, aby sme vyložili vysávač k nej na posteľ, aby mohla držať hadicu. A najradšej má, keď vysávač slabučko pustíme, a hadica, ktorú drží, sa chce na všetko prisať, na posteľ aj na plyšového kamoša Ibiho, aj na ocka, aj na Anetku, a ona sa pritom čuduje, robí "óóó", raduje sa a veselo škerí všetkých 8 zúbkov.
To s tým vysávačom som ju naučil ja, ha-ha! Však ma za to žena aj viní. Lebo keď vysávač a Anetku rozdelíte, Anetka plače.
A ešte som ju naučil vrčať, vlastne vydávať taký strašidelný chrapľavý zvuk ako príšera v horore. Bolo to tak: Najprv som zachrapčal ja, potom ona. Potom zase ja a zase ona. A už to išlo samo. A niekedy už chrapčala aj sama od seba. A keď sa manželka vracala z návštev u mamičiek rovnako starých bábätiek, vykladala mi, ako tam zase Anetka rozplakala Alexa, Simonku aj Miňa, lebo na nich opäť začala robiť ten hrozný hlas, čo som ju naučil.
A ešte som ju naučil ovládať hifi vežu. Ja vežu zapnem a ona točí kolieskami, najradšej prepína medzi rádiom a cd a sem-tam aj pridáva basy a volume.
A ešte som ju naučil sa čudovať, spraviť veľké oči, špúliť pusu a robiť "óóó" na hocičo.
A ešte som ju naučil kričať "ňe, ňe, ňe!", keď nechce, aby sme jej z nosa odsávali soplíky, alebo keď potom spolu akože odsávame soplíky jej najlepšiemu plyšovému kamošovi Ibimu.
No a toto všetko som ju naučil ja!
"Veď práve, ty si len na zábavu, ale starať sa musím ja," otĺka mi o hlavu žena, keď treba Anetku uspať, prebaliť, prezliecť, dať jej papať, a ja sa vyhováram, že to neviem, nedá sa to, lebo Anetka mi stále uteká, alebo ma nechce a plače, lebo asi chce mamku.
Minule som sa zamyslel. Manželka má pravdu. Som nanič otec. Na sprostosti by ma bolo. Ale štipku rodičovskej zodpovednosti vo mne nenájdete. Kým ja si tu celý deň ťukám blbosti do počítača, moja žienka nevie doma odtrhnúť Anetku od vysávača. "Ňe, ňe, ňe!" určite volá malá o pomoc.
No hoci som nanič otec, tak napriek priepastnému vekovému rozdielu sme, Anetka a ja, aspoň dvaja super kamoši.
A na svoju obranu ešte musím uviesť, že Anetku do ničoho (vysávač) nenútim. Občas jej síce dačo smiešne (chrapot) ukážem. Ale potom už to robí sama od seba (hifi veža, óóó). Má už predsa vlastný rozumček.
Na rozdiel odo mňa. Somára starého.
Autor: Jaroslav V. VRABEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
