robil kampaň až s takým zanietením, že si nevšimol červenú na návestí, nemá najmenšiu (N)nádej dostať sa do parlamentu. O to väčšou tragédiou je, že život položil fakticky na oltár politiky, keď rozvážal posledné letáky na povylepovanie. Čo očakával? V čo dúfal? Že tie štyri či štyridsať zdrapov papiera zmení dejiny a zdvihne Nádej nad 5 percent? Že práve táto strana, stará štyri mesiace, zmení život na Slovensku k lepšiemu? Čo ženie ľudí v najlepšom veku a v beznádejnej (politicky) situácii lietať po priecestiach, márniť energiu, čas a - život? František Tóth je obeťou politiky.
Bola dosť veľká dilema, či písať tento článok. Jedna vec rozhodla - komentár o zosnulom na tomto mieste, keď odchádzal z postu ministra kultúry, sa niesol v značne ironickom duchu. František Tóth bol nesporne kontraverznou figúrou v politike, nezaslúži si ale, aby zostala o ňom posledná zmienka písaná v znevažujúcom tóne. Takže - o mŕtvych len dobre.
Táto formulácia tu už bola použitá, ale posledné mesiace nič nezmenili: Vôbec nie je isté, či v osobe Františka Tótha nebol odvolaný najlepší minister, aký sa kedy v rezorte kultúry vyskytol. Práve to, že s jeho nástupom prišiel do tohto prostredia poriadny vietor, jeho činnosť oceňuje. Aj keď rozhodnutia, ktoré urobil, mohli byť sporné. Dve veci sa budú zásadne spájať s jeho menom - prebudoval grantový systém a zaviedol tzv. kultúrne preukazy. Názory na tieto opatrenia sa výrazne rôznia, ale robil. Nič proti predchodcovi a nástupcovi Chmelovi, ale Tóth musel prísť, aby sa dalo cítiť, že inštitúcia pracuje. Ak už teda sa bez ministerstva kultúry nezaobídeme.
Nedokončený zostal projekt akéhosi auditu návštevnosti kultúrnych podujatí. Vyvolal obrovské pobúrenie v umeleckej obci, keďže sa zrejme mnohí zľakli, že za peniaze daňových poplatníkov by niekto chcel aj výkon. Ani toto sa nedá vyhlásiť za jednoznačné pozitívum, lebo ak sa dohodneme - a taká dohoda existuje všade - že určité statky majú hodnotu a nemusia byť na trhu konkurencieschopné, tak ten monitoring nemôže byť závratné kritérium. (Ak na Leonarda nepríde pozrieť nikto, zrušíme galériu?) Možno orientačné. Ale zase - Tóth sa pohol nejakým smerom a vyvolal diskusiu o dôležitej téme. Lebo je stopercentné, že máme aj "umelcov", ktorí si zo štátu urobili koryto a cudzopasia z daní ďaleko horšie situovaných občanov.
Konštruktívne a dobré boli nápady Tótha, ktoré pre odpor zainteresovaných ani nemali šancu sa ujať. Predovšetkým návrh na zrušenie najväčšieho nezmyslu, ktorý reforma daní nechala nedotknutý: dvojpercentnej zrážky z autorských honorárov, ktorá je absolútne nesystémová a zvrhlá - ide vlastne o "výživné", ktorým píšuci autori podporujú lenivších kolegov. Najmä tých, ktorí si umelecké meno urobili za boľševika... Platia im rekreácie, kúpele, stáže, konferencie a tak ďalej. Chvályhodným útokom Františka Tótha na širokú príživnícku vrstvu, napichnutú na rezort kultúry, bol aj návrh na zrušenie tzv. Slovenského centra dizajnu. Podporovať inštitúciu tohto typu z verejných zdrojov je skutočne nonsens - dizajn je biznis, špičky patria do najvyšších príjmových skupín a aj priemer sa uživí celkom dobre. Na Slovensku, sociálnom štáte!!, ale musí prežiť aj podpriemer...
Pod kolesá loby majiteľov populárnych tvárí sa dostal Tóth predovšetkým kvôli kauze budovy SND. Začal pritom nádejne - týždeň po menovaní prišiel s návrhom tzv. správcovskej spoločnosti (SS). Nikto sa neozval proti, ani Dzurinda s Miklošom, hoci toto je model, ktorý práve oni dva roky odmietali, keďže "novostavba SND sa musí využívať efektívne". Lobistom z divadla ale aj SS bola málo, hoci spočiatku ju chceli. Dohodli sa potichu s Dzurindom a medzitým, čo Tóth plnil uznesenie vlády, oni organizovali mítingy proti ministrovi a správcovskej spoločnosti, ktorú sami kedysi chceli... A potom prišiel "deus ex machina" - Dzurinda - a verejne bil a ponižoval Tótha za to, že plní uznesenie jeho vlády.
O mesiac urobil premiér druhý podraz, keď mu verejne pohrozil odvolaním, ak okamžite nezastaví predaj pozemkov. Ten predaj, ktorý rezort realizoval na základe ďalšieho uznesenia vlády. Dzurinda, len aby sa vlichotil televíznym tváram, zaprel aj nos medzi očami, keď verejne klamal, že predaj osobne neschvaľoval. Tóth mu klamstvo dokázal nahrávkou z Úradu vlády. To už dávno prešvihol najvyšší čas, aby so vztýčenou hlavou odstúpil a nenechal sa ponižovať od krivého a nečestného človeka. Nie - Tóth zostal sedieť až do škandálu, ktorý ho zmietol.
O pôsobení Tótha na ministerstve školstva, kde bol dva a pol roka štátnym tajomníkom, sa už tak pozitívne písať nedá. Odišiel konfliktný, ale energický a zaujímavý človek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
